28-11-2016 Príprava?

Už ste niekedy plánovali niekoľkomesačnú cestu do Južnej Ameriky? Nie? Ani ja.

Pri cestovných denníkoch v tejto fáze by sa mala nachádzať fotka pasu s vízami, alebo slávne komíniky z oblečenia, minimále mapka s trasou, alebo katalógová fotka zbaleného batoha. Nemám. Dám vám sem archívnu fotku mňa s mapou Bangkoku. To bude musieť stačit.

Plánovanie podobného tripu je veľmi vzrušujúca záležitosť, mám to overené. Pátranie po všetkých lákavých miestach a atrakciách, kreslenie si do mapy, prvé zoznamovanie sa s miestnymi zvykmi, prehľadávanie blogov iných cestovateľov, odhadovanie rizík, minimalizácia nákladov… S plánovaním výletov sa mi spájajú len pozitívne pocity. Dokonca aj pri vycestovaní má človek lepší pocit, už necestuje do úplného neznáma, vie na čo sa teší a na čo si treba dať pozor. Plán, záložný plán, ďaľší záložný plán a zlatá rezerva. Časový odhad, cenový odhad. Istota, že nezmeškáte niečo nádherné len preto, že neviete, že to existuje. V dobe interetu, má čovek niekedy pocit, že už ani nepotrebuje nikam ísť.

Ale potrebuje. Obzeranie si cudzích krajov na obrázkoch je ako študovanie histórie na hodinách dejepisu – prt si z toho zapamätáte. Zato keď vám macedónsky colníci zhabú pas za močenie v bezcolnej zóne, to je poučenie na celý život. Nakoniec s vami aj tak zostane práve to, čo ste si nenaplánovali.

Už som plánovanie chválil, potom hanil, chýba informácia, že som naň aj tak nemal čas a teraz sa môžem konečne dostať k jeho opisu. Celé sa to zvrtlo veľmi rýchlo, výpoveď v práci som zvažoval asi tri-štyri dni. Dôvodov odísť som mal niekoľko a cesta do Ameriky medzi nimi nebola. Možno sa k ním dostnem neskôr. Po výpovedi som asi týždeň vôbec neriešil čo so mnou bude, všetky záležitosti tohto typu sa ťahajú celé mesiace a vedel som, že sa niečo pritrafí. Najprv ma Laššky lákal učiť angličtinu do Číny, tú možnosť som doteraz definitývne nezavrhol. (Laššky je v mojich nezverejnených cestovných denníkoch známa postavička a kto ho nepozná, bude si musieť počkať kým sa tiež neobjavia niekde na webe) Potom som zvažoval dobrovoľníčenie, ale ukázalo sa, že najnovší trend vedie k tomu, že je z toho drahý tábor pre vysokoškolákov z bohatých krajín, ktorý si môžu dať do životopisu. Teda rozhodne sa mi nechcelo ako dobrovoľníkovi platiť 400 dolárov na týždeň, aby som mohol v Laose umývať domestifikované slony. Aj keď by to mohla byť sranda, je to v podstate kradnutie práce domorodcom, čo by som charitou nenazýval. Jeden večer som obetoval hľadaniu si práce na Novom Zélande, no žiaľ nie som farmár a papierenský priemysel tam zrovna neprekvitá, aspoň to súdim z pomeru inzerátov.

Osvietilo ma až po niekoľkých týždnoch, spomenul som si na dievčatá, a že chceli niekedy tento rok ísť do Južnej Ameriky. Lenka už bola tam, takže som sa musel ponáhľať. Pracovná zmluva ma zaväzovala k šesť mesačnej výpovednej lehote, čo by znamenalo slobodu na konci Marca. Našťastie sme sa dokázali dohodnúť na konci kalendárneho roka s tým, že cez vianoce dočerpám dovolenku a 5. decembra je posledný odpracovaný deň. Odlietam 2., psst.

Zostalo mi teda približne šesť týždňov na dokončenie rozpracovaných záležitostí, medzi ktorými figurovali napríklad veci ako dvojtýždňová služobná cesta do Juhoafrickej Republiky (milión birokracie), odovzdanie firemného majetku (momentálne úspešne roztratený doslova po celej európe) a odsťahovanie sa z nájomného bytu (zdarne som za sebou nechal len nejaký nábytok, firemný). Pomedzi formálne povinnosti som samozrejme nemohol zanedbať ani spoločenské udalosti ako svadby, jarmoky, stretávky po 11 rokoch a občas sa niektorému z mojich bratov narodilo dieťa (áno alkohol bol prítomný na každej). Každá zo záležitostí sa dokonale rozdrobila na 1000 drobných úloh, ku ktorým sa pridávali daľšie záležitosti všedného dňa, a nebolo možné riešiť to inak než simultálne. Za normálnych okolností rád preháňam, ale teraz nemusím: Bolo toho moc!

Aký som teda pripravený? Neviem. Skontroloval som či do niektorých krajín v JA potrebujem víza, vraj nie, pobyt do 90 dní je všade tolerovaný. Skontrolval som povinné a odporúčané očkovania a našťastie som skoro všetky mal. Doplnil som k žltačkám žltú zimnicu a som vraj v bezpečí. Ak nebudem piť z mlák a bojovať s miestnou zverenou. Občas som kukol po čom idú letenky a keď sa pritrafila dobrá cena bez váhania som po nej skočil. Keď som vedel kam letím, žačal som trochu študovať postupy pri kúpe auta a ako som písal minule: kupujem auto s SPZ Floridy, je to jednoduhšie. Zatiaľ som moc nevyriešil kominukáciu, mám objednanú sim kartu s ktorou sa údajne dá chatovať z celého sveta, za príplatok poskytuje aj pripojenie na internet, ale ešte neprišla, tak sa moc chváliť nebudem. Po večeroch sa z telefónu učím po španielsky a to je asi tak všetko. Som pripravný?

Našťastie cestujem skoro stále, viem veľmi dobre po anglicky, mám dva pasy, medzinárodný vodičský preukaz, tri rôzne platobné karty a som naučený improvizovať. Snáď to bude stačiť.

V najbližších troch dňoch ešte plánujem vyriešiť moju situáciu s úradom práce a zdravotou poisťovňou, nakúpiť lieky, pobaliť sa a keďže som teraz u rodičov tak vytvoriť dostatočné tukové zásoby na dlhú cestu.

(+ prezuť auto na zimné gumy a zaviezť ho na Sudety, dokončiť mesačné vyúčtovanie za november a necember, doriešiť situáciu s mojimi tohoročnými odmenami, odovzdať služobnú kartu, počítač a zvyšné prístroje, prepísať telefón, kúpiť púzdro a držiak na tablet, vyriešiť ubytovanie v Madride a Lime, rozlúčiť sa s kolgami, priateľmi a rodinou, a som si skoro istý, že ešte pár vecí na ktoré si teraz neviem spomenúť a pár vecí o ktorých ešte ani neviem, pohoda)

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!