9-8-2017 Kazachstan

Začíname tráviť dni v skutočnom duchu karaván z čias hodvábnej cesty. Presúvame sa od oázy k oáze, z mesta do mesta a zo štátu do štátu, všade dopĺňame prístupné zásoby a opäť vyrážame do rozpálenej stepi a polopúšte, v ústrety lúpežným tlupám a divej zveri. Akurát nevezieme žiadny vzácny tovar, okrem zvedavých duší. Ale tie sú tiež svojim spôsobom vzácne.

V našej dobe doplniť zásoby znamená hlavne benzín, vodu a internet, step sa tiež za tie stáročia zmenila, je suchšia, posiata bielymi fľakmi soli po vyschnutých jazerách. Poďobaná ropnými vežami, zjazvená elektrickým vedením, plynovodmi a prašnými cestami. Aj zbojníci sa modernizovali, nosia policajné uniformy a pídia sa po úplatkoch a iných suveníroch ako by pracovali na STK.

Hneď prvý nás zastavil tak 200m za hraničnou kontrolou pri vstupe do Kazachstanu, vraj nemám zapnuté svetlá. No nestihol som, sotva som hodil všetky doklady a papiere K3mu do náruče a zaradil dvojku. Skôr som sa obzeral kde je ďalšia búdka v ktorej to všetko budú chcieť znova vidieť. Štandardne sú tu hraničné prechody rozdelené tak do šiestich krokov na každej strane. V zásade som medzi nimi rozdiel ešte nespozoroval, obzerajú pasy, pýtajú sa kam ideme a odkiaľ, niektorí buchnú pečiatku a to je väčšinou tak všetko.

No tak ten policajt si tiež pýtal moje doklady a potom ma zobral k sebe do kancelárie, keď si vás vezmú bokom to vždy smrdí. Ukázal mi dáku brožúrku s pravidlami cestnej premávky, moc som toho nerozumel, ale prvé slovo v riadku na ktorý ukázal bolo „svetlo“ a to mi stačilo. Celý rozhovor sa ťahal asi desať minút, prevládala otázka „čo s tým spravíme?“ a moje mĺkve potenie sa ako odpoveď. Reč prešla na suveníry, tak som ponúkol pohľadnicu z Turecka a potom som, už trochu zúfalý, stavil na bežnú zberateľskú vášeň skoro všetkých tunajších colníkov a vysypal si do dlane všetky mince z peňaženky. Pol kila kovu celkovej hodnoty tak tri eurá. Očividne nebol numizmatik, lebo ohrdol aj tureckú líru (asi 20 centov), aj gruzínske lari (asi 50 centov) a aj pravý nefalšovaný eurodvadsaťcent. Ale za ochotu mi daroval do zbierky dve Kazašské mince (dokopy asi euro). Ešte dva krát sa spýtal čo teda ideme robiť, vyhlásil som, že ak ma nechá ísť tak si tie svetlá určite zapnem a potom sa zlomil. Spýtal sa ešte, trochu nepochopiteľne, či som OK a či je vsio normal a poslal ma preč.

K3 mal podobný zážitok, keď ho v obci zastavili za rýchlosť, zrejme určenú všeobecným súhlasom medzi policajtmi, lebo sa ku konkrétnemu číslu o našej rýchlosti vyjadrovať nechcel. K3 má však k ochotnej nespolupráci prirodzené vlohy. Najprv sme dosť dlho hľadali jeho doklady, potom sa hľadal dorozumievací jazyk. Keď sa policajt spýtal „gavariš parusky?“ odpoveď bola „ ja dont andrstent“, na otázku „juspik ingliš?“ odpovedal „nepanimaju“. Potom prišli na rad čísla, padlo asi všetko medzi 20 a 80, nič neznelo dosť hrozivo na prejdenie k úplatku a suvenírom a nakoniec to pán policajt vzdal. K pokute a otázke „Čo teraz spravíme?“ sa ani nedostali. K3 je totiž na tieto veci hotový profík, hľadanie niečoho, čo tu nikde určite je, len kde som to dočerta pred dvomi minútami položil, nacvičuje niekoľkokrát denne. Takisto rád odpovedá na otázky ktoré nedostal a pri mojom mumlaní sa aj tri krát musí spýtať „Čo?“, kým sa dopátrame k tomu o čom sa rozprávame. Z neho úplatok len tak nedostanú, keď už aj naozaj a úprimne chcel darovať ruskému colníkovi euromincu do zbierky, tak ju nenašiel. Chlapa sme zdržali tak desať minút kým K3 márne prehľadával auto.

V Kazachstane nás, okrem policajtov, privítalo skutočné bagrovisko, s útržkami asfaltu okolo kráterov v ktorých by ste mohli kúpať hrochy, step vyzerala schodnejšie. Za dve hodiny sme sa však cez najhorších 30km prekľučkovali a objavila sa aká taká cesta. Možno ešte zradnejšia, kde sa dieriská objavujú len raz za čas, keď sa už odvážite zrýchliť a poľavíte pozornosť. Nič však nás ani Evku nezdolalo a Kazachstanom sme prešli. Z toho čo sme prešli a videli súdim, že je plochý a suchý, no ešte sa pre istotu vrátime, obzrieť si aj jeho východnejšie oblasti. Tak ako nás Kazachstan privítal, tak sa s nami aj lúčil: asfalt na záverečných 80km zmizol a z našej cesty bola opäť rally. Aj sme dostali adekvátnu nálepku, po ceste sme predbiehali tím z MongolRally, akcia ktorá túto cestu čiastočne inšpirovala a keď sme s nimi dali na pumpe reč, dostali sme originál „MongolRally“ nálepku na kapotu. Tak sa môžeme na colniciach a pred policajtmi tváriť, že sme oficiálny súťažiaci a že prípadné problémy riadne rozmázneme. Párik rusov na starej 106 nám ešte pomohol cez hranicu a potom sa stratili z dohľadu. Ich cesta do Ulánbátaru by mala byť veľmi podobná tej našej, ale idú výrazne pomalšie a s K3m sme sa zhodli aj na tom, že máme lepšie auto.  Možno sa ešte stretneme, bolo by fajn vstupovať do Mongolska v konvoji.

 

 

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

2 thoughts to “9-8-2017 Kazachstan”

  1. 4 foto odspodu – co mas v ruke take chlpate? Btw dobre sa to tu cita. Pis castejsie;) drzte saaaaa

  2. To chlpate je asi sklenne vlakno co nam par dni liezlo z vyfuku. Nas dvorny mechanik nas upokojil ze to v podstate nepotrebujeme, akurat to obcas pripchalo vyfuk a bolo to treba vytiahnut manualne. Po par dnoch to preslo, nepoznat rozdiel…
    A dik.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *