8-12-2016 Blue

img_20161212_102940Tak sa moja výprava rozšírila o nových členov, Britany, Uriaha a Blue. Alebo som ja rozšíril ich výpravu? Ťažko povedať, ľudské príbehy sa prepletajú a sotva by niektorý mohol fungovať bez tých ostatných, ale o tom už písal Hamingway. Späť ku mne… teda späť k nám!

Cesta do Ekvádoru celkom ušla, autobus síce hodinku meškal, ale na stanici ma nezabudli a do Guayaquilu sme prišli načas. Trocha som sa rozčúlil na hraniciach, pri vstupe do krajiny sa občas vypisujú nejaké papieriky, v zásade sú v nich tie isté údaje ako máte v pase len si musíte vymyslieť hotel a adresu kde budete akože celý čas bývať a niekedy sa vypisuje spôsob dopravy (lebo to sa nedá zistiť z pečiatky podľa hraničného prechodu), dokonca ani netreba vždy vypĺňať všetko. V lietadle nám presne takýto papierik dali a poctivo som si ho vyplnil. No pani colníčka mi ho z pasu vybrala a vrátila mi ho, keď som sa spýtal či ho netreba povedala, že nie. Už asi viete čo sa prihodilo na druhej colnici, papierik bol zrazu najdôležitejšia vec a bez neho ma domov nepustia. Či by pomohol argument, že mi ho pri vstupe ani po vypýtaní nedali neviem, lebo neviem tak dobre po španielsky. Našťastie za poplatok, alebo pokutu, alebo úplatok päť dolárov s to dalo vyriešiť náhradným „dokladom“.
Nasledujúci okamih by mal byť jeden z kľúčových momentov celej výpravy, stretnutie sa z amíkmi, obhliadka a kúpa auta a potom už len šťastné dokladovanie. Uriah a Brittany sú pár z Floridy, cestujú už asi rok, je to ich prvá podobná cesta, údajne pred tým nikdy neopustili štáty. Sú to v pohode ľudkovia, pôsobili na mna tým americkým, úprimným, otvoreným dojmom a musím povedať, že mi dosť pomohli sa zorientovať v situácii. Komu by sa zdal nápad cestovať skoro dva dni na sever do Ekvadoru, len aby som hneď sadol do auta a šiel naspäť do Limy pritiahnutý za vlasy, mal by si skúsiť prejsť miestne hranice, a trochu sa tu povoziť. Podobné papieriky ako pre ľudí majú aj pre autá, akurát ich je viac a skôr ako vám ho vystavia musia skontrolovať dokumentáciu a mať milión všetečných otázok ktoré s ničím nesúvisia a asi vás majú len zneistiť. Medzi hranicami som potreboval kupit poistenie auta pre Peru – ďaľší nezmysel, pretože za desať dolárov mesačne sa nemôže jednať o skutočné poistenie, len je to niečo čo si od vás môže policajt vypýtať keď vás zastaví. A zastavujú tu ľudí dosť, na ceste do Limy nás zastavili tri krát a pár hliadok sme obišli lebo už otravovali niekoho iného.
Cestou sme si pokecali o aute a o tom na čo si tu mám dať pozor, základné veci čo policajti skúšajú keď chcú úplatok, ako zatienené okná a nedostatok odraziek na aute. Miestne autá by mali byť reflexnými prvkami označené zo všetkých strán, ale nemá to ani polovica a cudzinci to mať nemusia. Podobné rady som dostal aj pre ostatné krajiny, je to tu však zvláštne a najlepšie to vidieť na internetových fórach, v podstate každý cestovateľ deklaruje iné skúsenosti. Hlavne čo sa týka papierovačiek.
Autíčko je presne ako sľubovali, Toyota 4runner, stále neviem pod akým menom a či vôbec sa predáva v európe. Je to typicky americké veľké auto s veľkým hladným motorom, biednou výbavou a priemernými jazdnými vlastnosťami. Aj to vzhľadom na to že je to SUV, v porovnaní s bežnými rodinnými autami čo používame v európe, je to nemotorný lenivec. Blue je tmavomodrý a ešte som sa nerozhodol či mu meno nechám, alebo vymyslím niečo poslovenčenejšie. Po dnešku ani neviem či si ho nechám, ale o tom napíšem viac zajtra. Je neskoro a už dávno som sa dobre nevyspal.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Príjemné čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *