6-1-2017 Los Gigantes

Mám novinu! Blue, auto na ktoré už niekoľko týždňov šomrem, dostalo nové meno, to môže znamenať len jediné: začínam si ho obľubovať. Podľa mojej filozofie si meno treba zaslúžiť, je to súčasť osobnosti a dôležitý charakterový znak. Som zberateľom prezývok a titulov, hovoria veľa o vás aj vašich priateľoch. Čím viac tým lepšie, znamená to že ich máte veľa a rôznych.
Auto sa od včera volá Hrošík! Čudujem sa, že ma to nenapadlo skôr, sedí to úplne perfektne: farba, hmotnosť, spotreba, manévrovateľnosť, ale aj húževnatosť a odhodlanie. Každé auto má svoj účel a jazda po okreskách, diaľnici a v meste rozhodne Hrošíkovi nesedí, ale keď som ho zobral do divočiny, začal som ho ľúbiť. Stále by som nepovedal, že je to dobré auto, ale nie je práve o tom priateľstvo? Prijať a obľúbiť si človeka, alebo vec, takých ako sú, s ich kladmi aj zápormi. Je to typ auta stavaný na rozmlátené cesty, čo sa nevzdá ani po 350 tisícoch kilometroch a šlape ako hodinky. Preto majú americké autá obrovské, primitívne motory a hmotnosť stredne veľkého nákladiaku, oboje sa výrazne prejavuje na spotrebe a „športovosti“, no sú takmer nerozbitné.
A začínam sa zmierovať s tým, že Hrošík so mnou ostane minimálne celú Patagóniu. Papierovačky okolo jeho predaja a kúpy nového tátoša, opakovanie celého cirkusu s poistením a nové pravidlá pri prechode hraníc, by za tých 100-200 eur ušetrených na spotrebe asi nestáli. Nehovoriac o tom, že s takýmto autom sa môžem vybrať aj tou najtenšou čiarkou na mape, bez obáv či to auto prežije.
Do národného parku Los Gigantes som sa teda opäť vybral skratkou, po najtenšej čiarke na mape a neľutoval som ani chvíľu. Teda, hneď ráno ma navigácia zaviedla do cementárne, ale mal som šťastie. Kým som sa na vrátnici rozprával so strážnikom, prešiel okolo niekto predpokladám dosť dôležitý na to, aby vedel po anglicky a aby ma do areálu pustil s opisom ako sa vyhnúť nebezpečným miestam. Pár kilometrov na to som sa ocitol v Afrike. Správny názov je buď savana alebo skôr bush, akurát chýbali zebry, žirafy, nosorožce a levy. Videl som pár líšok a asi milión vtákov. Po asi hodine jazdy som začal objavovať pastierske osady ako z doby kamennej, pár chájd obohnaných suchým kamenným múrikom, alebo kolovým plotom uprostred ničoho.
Ako som sa blížil k parku, cesta sa začala dvíhať a mne začala padať sánka. Škótsku Vysočinu som už spomínal, zasaďte ju do lávového poľa a nechajte sa po nej preháňať voľne pasúce sa kone, pridajte výhľady z Pána Prsteňov (točil sa na Novom Zélande). Alebo si pozrite fotky, to máte asi jednoduhšie.
Fotogenickosť scén sa stupňovala celou cestou k La Rotunde, horskej chate a východiskovému bodu turistických trás. Bolo niečo po štvrtej a už sa mi prechádzať nechcelo, tak som tam prespal. Los Gigantes je jedným z domovov Kondorov Andských (overte si meno z dôveryhodnejšieho zdroja), ktoré krúžili v západe slnka dúfajúc, že niečo pod nimi zdochne. Keď bolo slno nadobro preč, v nakrátko spasenej tráve sa ako kontrolky mimozemskej lode z lacného sci-fi filmu rozsvecovali svätojánske mušky. Chvíľu som si čítal a keď mi bola zima, šiel som spať.

Ráno fúkal vietor a vyzeralo to na dážď. Kondory sedeli na lúke a klbčili sa o niečo, mám podozrenie, že ich domáci prikrmujú – väčšina turistov sa chodí pozerať práve na ne. Trasa pre ktorú som sa rozhodol, mala trvať asi tri hodiny a svetlo je dlho do večera, tak som čakal či sa nevyčasí a asi o jedenástej som vyrazil. Šiel som naľahko, pršiplášť v jednom vrecku, opaľovák v druhom, pár perníkov, toaleťák a voda do ruky. Značenie chodníkov je, ostatne ako skoro všade mimo ČSFR, dosť biedne. Z asi štvrtiny cesty som sa musel vrátiť k Rotunde a spýtať sa na cestu, len aby som zistil, že som šiel dobre. Napriek tomu som bol suverénne najrýchlejší, Argentínčania majú k turistike podobný prístup ako k pikniku: keci, jedlo a výkon žiadny. Ja som aj napriek blúdeniu stihol vybehnúť a vyštverať sa na najvyšší kopec parku a odfotiť sa tam. Som európan, mi si potrebujeme vždy niečo dokazovať a ak by som nezdolal vrchol, akoby som v parku ani nebol. Hory opisovať nejdem, máte fotky. Bolo to krásne, vyšlo slniečko, nad každým údolím hliadkovali kondory a neobyvaná krajina okolo pôsobila neuveriteľným pokojom.
Večer som si veľmi unavený sadol do Hrošíka a vydal sa po piatich nociach v aute pohľadať nejaký hostel. Po mesiaci cestovania ma chytá prvý sentiment za domovom, všetko mi pripadá neuveriteľne dávno. To je výsledok toho, keď sa snažíte každý deň zažiť niečo nové.
Nasledujúca zastavka: Quebrada del Condorito. Určite si pozrite fotky a pridávam aj bonusové videjko.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *