5-3-2017 Coroico – El Alto – Tiwanaku – Puno

V Coroicu som zostal dve noci, našiel som lacné ubytovanie, kde som si prvý krát nechal oprať veci. Po troche stresu a behania po meste som našiel aj obchod, kde pán predával skoro také duše ako som potreboval (plus mínus tri palce) a požičal mi aj náradie, aby som dal svojho tátoša trochu doporiadku. Nasledujúci plán je obsiahnutý v nadpise a krátiaci sa čas ma núti sa svojich plánov držať. Keď píšem plány, mám na mysli približnú čiaru na mape, čo sa snažím sledovať.
A tak som veľmi skoro ráno naložil bicykel aj seba do minibusu a nechal sa zaviesť späť do hôr. Bola tam, ako asi vždy, zima a mrholilo, ale nevedel som sa dočkať kedy sa z dodávky dostanem a zachránim si tak život. Nemusím opisovať sebevražednú zbesilosť šoférovho správania, viete si sami predstaviť ako sa rútime do zákruty v protismere a podobné kúsky. Naozaj znepokojený som bol až keď šofér začal očividne zaspávať, riednuci kyslík dostal všetkých okrem mňa, ja som sa držal pri vedomí úvahami aké sú moje šance, keď sa minibus zrúti do priepasti. Vodič si síce rýchlo vytiahol sáčok s kovovými listami a žul ich po hrstiach, no z počutia viem, že trvá tak pol hodinu kým zaberie. Dovtedy sme nezmyselne spomaľovali a prechádzali z pruhu do pruhu, vždy keď šoférovi klipli oči.
Na cestu k jazeru Titikaka som si vymyslel skratku: z najvyššieho bodu trasy som sa nespustil do La Pazu, ale po inej ceste rovno do El Alta, dúfal som, že tak ušetrím prevýšenie. Z El Alta to už malo byť viac menej po rovine. Ale chyba lávky. Druhá cesta, hoci na mape rovnocenná tej do La Paz, bola v skutočnosti len rozbahnená štreka rozrytá od kamiónov a bagrov, ktoré narýchlo budovali hrádze a kopali kanály v snahe presmerovať viac vody do vysychajúceho veľkomesta. A samozrejme, že prvých par kilometrov stúpala. Tak som zase s vyplazeným jaxykom tlačil. Nižšie a bližšie pri meste bolo vidieť zamrznuté snahy o vybudovanie skutočnej cesty, alternatívnej trasy k prechodu do Coroica, ale práce sa zjavne zastavili skôr než bola cesta použiteľná.
Dolina bola krásna, pripomenula mi Mongolsko v ktorom som nikdy nebol, akurát som sa namiesto rýchleho spustenia do mesta trajdal viac než štyri hodiny. Pochopil som, že ak toto je dole kopcom, tak po rovine to s bicyklom fungovať nebude vôbec. Druhý argument prečo zanechať bicykel bola cena verejnej dopravy. Namiesto 40-50 dolárov čo pýtali agentúry v hostely, by sa dalo do Puna v Peru dostať tak za šesť. Keď som konečne dorazil do El Alta, začalo mrholiť a na obzore sa blískalo, bicykel musel ísť a rýchlo. Našiel som autobusovú stanicu a jednoducho sa pýtal prakticky každého kto mi vošiel do cesty. Pre mňa bicykel splnil svoju úlohu a mohol som ponúknuť dobrú cenu, chcelo to len niekoho čo bude mať peniaze hneď pri sebe. A jeden mladík sa asi po pol hodine našiel. Cenu som musel dať ozaj dobrú, lebo ho ani moc neskúmal, to bolo super, naozaj nebol ani po mojich rozsiahlych opravách v dobrom stave. Škoda, že sa tak ľahko nedá kúpiť a predať aj auto, to by bola moja ideálna dovolenka. Cesta smrti ma takto vyšla určite drahšie ako cez agentúru, ale bola to neporovnateľne väčšia sranda a zážitok aký by mi ťažko niekto mohol sprostredkovať.

Pokračoval som minibusom do dediny Tiwanaku, v jej tesnej blízkosti sú ruiny jednej z Andských predkolumbískych kultúr. Bolo to celkom zaujímavé, aj keď 10x drahšie vstupné pre cudzincov do múzea, kde väčšina popisov ani nie je preložená do cudzieho jazyka ma vie podráždiť. Ruiny nie sú zrovna zachovalé, skôr sa jedná o obrysy budov a pyramíd. So slovníkom v telefóne som sa niečo dozvedel a celkovo zastávku hodnotím pozitívne. Po všetkej tej prírode a akčných zážitkoch mi trocha histórie a kultúry padne len vhod. Keď už som pri kultúre, všade kade sa pohybujem ma prenasledujú karnevaly a ak by to niekto z vás pokladal za plus, prikladám videoukážku toho ako to znie. Vybral som náhodný moment ani z ďaleka nie to najhoršie čo sa dalo počuť.  https://youtu.be/L2kUJuIfS1Y

Nasledujúci deň som pokračoval stopom, nedá sa to pokladať za úplné stopovanie, skoro všetky autá v Bolívii sú taxíky alebo minibusy, takže som za jazdu aj niečo platil, ale vždy necelý dolár, čo mi pripadá fér. Trocha nostalgie ma prepadlo na hraniciach, bol to ten istý prechod ktorým som pred tromi mesiacmi po prvý krát prepašoval vtedy ešte bezmenného Hrocha. Ak sa niečo od vtedy zmenilo, tak moja španielčina a drzosť. Na druhej strane som naskočil do ďalšieho minibusu a šiel rovno do Puna, kde som sa ubytoval v prvom hostely na ktorý som pri stanici narazil. Velka samostatná izba s dvojposteľou, rýchly internet a aj keď viem, že je to pomerne nevkusné, fotku môjho wc musíte vidieť… a tento luxus ma stál menej ako 7$ za noc.

Dosť veľa času som trávil rozmýšľaním nad tým čo všetko je v Bolívii zle a čo by sa s tým dalo spraviť. Možno ak budem mať neskôr čas a náladu napíšem pár článkov venovaných krajinám ktorými som prešiel a zrejme sa do nich tak skoro nevrátim. Už dávno som si nezapolitikárčil a čím viac času trávim v mestách medzi ľuďmi, tým mi to viac chýba. Ako teaser napíšem, že všetko je zle…

 

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *