5-2-2017 Modré veže

Na život bez auta si budem musieť zvyknúť, najprv som sa rozhodol znova naučiť chodiť. Po snovom zážitku v El Chaitén ma nečakalo nič menšie ako park Torres del Paine, a bude treba poriadny park, aby obstál v konkurencii posledných týždňov. Našťastie Torres del Paine je symbolom Patagónie možno viac ako vietor a dážď.
Každoročne sa počas letných mesiacov do parku zbiehajú desaťtisíce turistov a aby ho nezašľapali do zeme, počet miest v kempoch je obmedzený a prísne strážený. Ak chcete byť pánom svojho času, musíte si spraviť rezervácie týždne až mesiace dopredu a ak to zanedbáte ako ja, musíte improvizovať. Našťastie, ak som v niečom dobrý, je to improvizácia. Slávne „W“ s najväčšími atrakciami, o ktorom som počul prvý krát, bolo vybúkovane do marca. Jednodňové výlety sú vzhľadom na biednu organizáciu takmer nemožné a keby aj, tak výdu neskutočne draho. Z prieskumu u agentúr poskytujúcich kempy vyplynul naozaj odvážny plán: spraviť všetko ostatné. Lepšie povedané, spraviť všetko.
Kempy medzi jedným a druhým „V“ boli beznádejne plné a iné ubytovanie cenou (bez srandy) konkurovalo obhliadke parku z vrtuľníka. Je však, ako väčšinou, aj iná cesta ako sa medzi Véčkami presunúť, doslova obísť pohorie z druhej strany. Je to na tri dni, plus po jednom na každé Vé, spolu okolo 120km a šiel som do toho. Zachádzať do detailov tohto šialenstva bez mapy asi nemá význam, ale skúsim aspoň deň po dni opísať čo som videl a zažil a či som to prežil, alebo som doteraz stratený medzi ľadovcami.
Plán prvého dňa bol najodvážnejší, no mal veľkú trhlinu: takmer vôbec nebol v mojich rukách. Pobiednejšiu organizáciu som už naznačil a trochu načrtnem čo mám na mysli. Park je od Puerto Natales vzdialený skoro 200km, napriek tomu žiadny autobus nevyráža pred pol ôsmou a aby mali všetci férové podmienky, všetky autobusy (odhadol by som to tak na desať, možno pätnásť) odchádzajú spoločne. Spoločne tak dorazia k výrazne poddimenzovanej bráne do parku a minimálne na dve hodiny ju celkom upchajú. Potom čo si všetci kúpia lístky ($30, skoro mi zabehlo), sa turisti rozdelia, niektorích odvezie iný autobus (nie v cene) na začiatok jedného Vé, ostatní sme pokračovali ku kompe prevážajúcej k druhému (ani tá nie je v cene, samozrejme). Po ďalšej polhodine trmácania sa sme konečne vystúpili v prístavisku, len aby som zistil, že zvesti o tom ako sú autobusy a katamarán zosynchronizované, boli nanajvýš prehnané. Na loď by som musel čakať viac než dve a pol hodiny, kým by som sa dostal k nejakej turistike, boli by tri poobede. Bez preukázateľnej rezervácie v kempe by ma asi ani nepustili. A rezerváciu v okolí W som nemal, mohol som to zabaliť a vrátiť sa do mesta. Toľko k možnosti jednodňových návštev.
Našťastie jeden kemp, tak trochu mimo všetkého, býva voľný a tam som plánoval stráviť prvú noc. Len som dúfal, že stihnem aj Francúzke Údolie, ktoré som s nevôľou presunul na posledný deň. Vybral som sa teda tam, do kempu, asi päť kilometrov od kompy, cestou bolo niekoľko menších trás a výhliadok, ktoré mi zlepšili náladu.
Najväčším nepriateľom bol od začiatku batoh, so stanom, spacákom, karimatkou, všetkým oblečením, horákom a plynom na pol roka (ja lakomý debil som zobral z auta všetky bomby čo som našiel) a jedlom na päť dní sa musel približovať k tridsiatim kilám. Ušká sú plátené, bez vypchávok, čakal som, že sa odtrhnú, chrbát nemá absolútne žiadnu podporu – ako som písal, je to len vak s uškami. Pár remeňov je skôr na okrasu, ich umiestnenie a pevnosť mi nepripadajú zrovna premyslené a, opäť, musel som pri balení dosť improvizovať. Prvý deň som mal jedlo v taške v rukách. Celú zostavu som počas nasledujúcich pár dní niekoľko krát preinštaloval, podľa počasia a postupne ubúdajúcich zásob.

Park bol však krásny a počasie poslúchalo, čo vyvažovalo stres z príchodu do parku. Keď som sa rozložil v kempe, čakala ma ešte jedna príhoda. Po postavení stanu som sa šiel ešte pred večerou poobzerať po okolí. Zistil som, že zver tam asi hodne prikrmujú, ako prvé som narazil na totálne osprostené sokoli (či čo) a neskôr na skupinku turistov okolo úplne flegmatického pásavca (či čoho). Keď som sa vrátil našiel som ďalšieho v stane, ako sa hostí na mojich keksíkoch… A nechcelo sa mu preč, jedlo som mu zobral hneď a vystrkal som ho zo stanu, no postavil sa asi o meter ďalej a „nenápadne“ sa pokúšal vrátiť dnu. Kričal som, dupal, búchal ale za minútu bol naspäť a tlačil sa do stanu. Je to divá zver, nechcel som ho chytať, ani sa s ním byť, lenže nedal si povedať a dostal ranu kameňom. Takú slabú, na odplašenie a konečne sa pobral, asi k inému stanu.

Na druhý deň ráno som bol vďaka výbornej organizácii odkázaný stopovať, prvý autobus mojim smerom šiel o jednej poobede a ísť 30km popri ceste som nechcel. Mal som už naplánovaných iných 35km, v parku. Ráno je v parku naozaj mŕtvo a prvé auto som stretol až po skoro hodine, ale zastalo. Celkom dobrý začiatok, po asi dvesto metroch skapal motor, hore kopcom sa mu vôbec nechcelo. Incident sa opakoval tri krát a doteraz neviem, či bol problém v aute alebo mladý pár netušil ako obsluhovať manuál z požičovne. Každopádne vždy ostala zaradená dvojka, aj pri rozbiehaní sa do kopca a s ručnou brzdou asistovala spolujazdkyňa, lebo dva pedále, volant a ručná boli očividne nad možnosti štyroch končatín. Celkom som sa bavil a rozmýšľal koľko asi potrvá, kým si ja znovu sadnem za volant. Posledných pár rokov to bol môj domov, či v práci alebo na dovolenke, vždy ako šofér.
Dostal som sa s nimi asi do polovice a tam sa naše cesty rozdelili, pokračoval som asi polhodinku pešo a uvažoval či nezvolím skratku mimo cesty, keďže autá aj tak nechodili žiadne. Dva sa však ešte našli a hneď druhé mi zastalo, 66% – výborná úspešnosť. To že sa v Južnej Amerike skôr či neskôr ocitnem na korbe pick-upu bolo jasné a toto bol ten moment. Po dvoch-troch minútach aj toto auto zastalo uprostred ničoho a začínal som prepadať pocitu prekliatia. Tentoraz bol však dôvod odlišný: bolo nám dopriate naživo vidieť divú pumu! Z dokumentov viem, že to je veľmi vzácne a ani som v niečo také nedúfal. Trochu menšia, možno mláďa, sa vracala z pravdepodobne neúspešného nočného lovu, veľa pozornosti nám nevenovala. Tentoraz som sa musel zamyslieť nad tým, že tak tri zákruty dozadu som sa touto pustinou ponevieral úplne sám a uvažoval, že zídem z cesty a pohladám skratku. Deň začínal naozaj dobre.
Po vyskočení z auta som pokračoval podľa plánu, ťažký batoh som odložil v hotely a naľahko som sa vybral k výhliadke na Torres del Paine. Asi osemhodinovú trasu som musel stihnúť pod šesť, aby som mal čas sa pred zotmením, už aj s ťažkým batohom presunúť do kempu. A šlo to veľmi dobre, akurát som bol trochu sklamaný z výhľadu, veže boli z veľkej časti zakryté hmlou a na Fitz Roy to rozhodne nemalo. Čakať či vietor hmlu náhodou na pár momentov nerozfúka som nemohol a zišiel som teda k hotelu. Potreboval som sa čím skôr začať zbavovať záťaže a začal som hneď tu, stratil som mapu. Ešteže som mal dve… Ďalších trinásť kilometrov som už musel niesť a batoh a šlo to z tuha, k tomu začalo poprchávať. Bol som už hladný ako vlk, ale keksi a iný proviant som mal rozpočítané na celú cestu a už som dnešný podiel zjedol. Všetko ostatné bolo treba variť, na čo som nemal čas.

Život mi teda zachraňovali len bobuľky Calafate o ktorých som sa dozvedel počas exkurzie v San Rafael. Modré, vzhľadom aj chuťou podobné našim čučoriedkam, akurát nie tak šťavnaté a sladké. Rastú na väčších kríkoch s ešte väčšími tŕňami a pri zbieraní potrebujete trpezlivosť, alebo mať posunutý prach bolesti ako v mojom prípade. Hlad je však hlad.
Na posledných dvoch kilometroch už naozaj pršalo, dorazil som okolo siedmej, mokrý, s fialovou hubou som si uvaril čaj, ryžu s dačím a o ôsmej som už ležal v stane. Zaspal som takmer ihneď. V noci pršalo a bola zima, keď ráno o šiestej zazvonil budík skoro som sa potešil, keby to neznamenalo, že musím zo spacáku von. Dážď aj vietor však ako na požiadanie ustali a dovolili mi sa pobaliť. Vrcholce hôr, ktoré som deň predtým fotil, boli ráno zakryté snehom. Po hodine začalo opäť pršať, väčšina vrchov bola zahalená hmlou a neostávalo mi nič než kráčať. Tento deň mal byť oddychový, žiadne výstupy, len jedenásť hodín kráčania údoliami a jediný otáznik mal vysieť nad tým ako budem zvládať botoh.
Počasie a viditeľnosť sa postupne zlepšovali a aj keď chodník neviedol až takou rovinou ako som si predstavoval, cesta sa míňala pekne. Okrem nepríjemného pádu do bahna, pri ktorom som ako zázrakom nič nerozbil a zasvinil si len ruky a topánky to šlo ako po masle. Objavili sa prvé ľadovce a na záver ma čakalo nové zistenie. Stúpanie k smrtonosnému sedlu, ktoré ma malo čakať na nasledujúci deň začalo už dnes. O kondíciu by nešlo, neviem ký parom ma v Patagónii posadol, ale vládal som, akurát so stúpajúcou výškou výrazne klesá teplota a začal som sa približovať k línii snehu, čo sa v noci objavila na okolitých kopcoch.
Opäť som dorazil niečo pred siedmou, večera a spánok. Mal som na sebe takmer všetko oblečenie čo mám a stále mi bola zima. Debilné americké spacáky nemajú kapuce a aby som sa doň zmestil celý musel som spať skrútený na boku, čo je po niekoľkých nociach celkom záťaž na bedrá. Teplotu v noci odhadujem okolo nuly, teda celkom fajn, už sa nám podarilo aj do väčšej zimy zablúdiť. No len pre informáciu: môj spacák má na štítku komfort 18, limit 14, extrém 6. Ale žijem.
A bola noc a bolo ráno. Nádherné ráno, bezvetrie, na oblohe ani mráčik, skoro by sa dalo povedať, že teplo. Rýchlo som sa dal na cestu, čakal ma John Gardner pass, najvyšší bod cesty a chcel som si užiť výhľad kým je pekné počasie. Rangery varovali, že v Patagónii môžte za deň vidieť všetky štyri ročné obdobia, tak som sa pokúsil využiť čo najviac leta. Výstup do sedla bol piriadny zaberák, ešte horší bol zostup na druhej strane, strmé chodníky sa moc zig-zagovať neunúvali a batoh mi dal zabrať. Cestou dole sa začalo ozývať aj moje staré zranenie z vietnamu, ale šiel som ďalej, čím ťažšia cesta tým viac som sa ponáhľal. Bol som hladný, boleli ma plecia a chcel som byť čím skôr v cieli, aby som mohol zhodiť náklad, najesť sa a ležať. Trochu som to prehnal a údajne jedenásť hodinovú trasu som zvládol za sedem. Stan som rozkladal už o pol tretej, zvyšok dňa som mal voľno. Počasie bolo na podobné poflakovanie sa úplne ideálne, dokonca som sa aj opaľoval. Aj keď, málinko ma mrzelo, že som si mohol namiesto váľania sa v kempe viac užiť cestu a výhľad. Stál totiž za to, ľadovec Grey som mal pol dňa ako na dlani, vidieť bolo všetko od miesta jeho zrodenia až po odlamujúce sa kryhy v lagúne. Cesta k San Rafael bola naozaj zbytočný a drahý luxus.
Piaty a posledný deň v parku som musel ukončiť predčasne. Už počas prvej časti cesty ku kompe, kde som pôvodne len chcel nechať batoh a pokračovať do Francúzskeho Údolia, ma začalo seriózne lámať v kolene. Mohol som pokračovať, akurát ak vás už ráno niečo bolí, nie je asi rozumné si naplánovať extra 24km. Hoc aj bez batoha, návrat by bol určite utrpením, bál som sa, že si dokonca zadovážim dlhodobejší problém, s kolenami to tak býva.

Francúzske údolie som tak videl len z ďalekohľadu, vyzeralo veľmi pekne, utešil som sa aspoň slabou viditeľnosťou a nízkou oblačnosťou, ktoré by asi aj tak kazili zážitok. Cstu som zakončil čakaním na kompu a potom ešte hodinu a pol čakania na zosynchronizované autobusy a potom som už len sedel a sledoval z okna vzďaľujúci sa park. Patagónia je prenadherné miesto, aj medzi parkom a mestom sa bolo na čo pozerať.
Veľkú časť tejto anabázy som absolvoval v sandáloch, ukázali sa lepšie ako topánky, hlavne v daždi a na mäkkých chodníkoch v lesoch a na lúkach. Keďže som sa cestouvdenne stretával s tými istými ľuďmi, vždy sme prehodili pár viet a časom som si vyslúžil prezývku „muž v sandáloch“. Moc im to do hlavy nešlo, ale pokiaľ kráčate, naozaj vám na chodidlá zima nie je. Skôr ma obťažovali mokré topánky. Každopádne, ak nájdete moju fotku na niektorom inom blogu, nebuďte prekvapení, pár ľudí si ma fotilo… môj spôsob turistiky sa im zdal pomerne hardcore.
Neviem, neplánoval som to tak, veci sa niekedy samé vyvŕbia a ja len nasledujem tok udalostí. A improvizujem.

 

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *