31-1-2017 O ľuďoch a peniazoch, a prečo ich neviem kombinovať

Včera som predal Hrošíka, šlo to hladko, zatiaľ mi nechýba a je zo mňa legitímny batôžkár. Pokúsim sa opísať posledných šesť dní čo najzmysluplnejšie, ale keďže sa dialo niekoľko vecí súčasne, niečo si nechám do druhého článku.
Po návšteve ľadovca San Rafeal mi ostávalo do stretnutia s kupcami ešte päť dní a asi 1200km. Najprv som potreboval prejsť na Argentínsku stranu Ánd, presedieť jeden deň v aute a doraziť do mestečka El Chaitén. Cestou som sa zastavil v jednej z turistických dediniek, lebo som mal informáciu, že je tam voľný internet a chcel som sa trochu zorientovať kam to vlastne idem. Okrem iných ma v maili čakala aj správa od kupcov,v podstate sa len informovali ako postupujem a či všetko platí a zmienili sa, že sú momentálne v El Chaitén a že do 30. sa pomaly, stopom presunú na juh, aby sme sa stretli. Slovo dalo slovo a miesto stretnutia sme presunuli.
V dobrej nálade som pokračoval v ceste a zobral som stopára, mieril som do pustiny a mal som pocit, že ho aj tak nezaveziem ďaleko, ale čo už, som dobrák a možno mu aj desať kilometrov pomôže. A hádajte kam mal namierené! Nemec menom Daniel, veľmi podobnou cestou ako ja sa chcel dostať až do Punta Arenas a vyzeralo to, že v priebehu dvoch dní, posledných dvoch dní, Hrošíka naplním po strop a dokonca nájdem parťáka aspoň na najbližších pár dní. Do El Chaitén sme dorazili nasledujúci deň ráno, večer som bol dohodnutý na stretnutí s Yari a Michaelom, záujemcami o auto. Deň som využil na rýchle naplánovanie turistiky a rýchle upratanie auta. Yari a Michael sú čerství absolventi, čo chcú využiť posledné dni slobody. Musím povedať, že som si s nimi veľmi rozumel, študovali ekológiu, nejedia mäso, pohŕdajú byrokraciou, dokonca aj hudbu čo sme si z dlhej chvíle v aute pustili som poznal a mám rád. Rozuzlenie som prezradil, už na začiatku, ale proces predaja bol predsa len trochu komplikovanejší. Po dni turistiky okolo El Chaitén sme z tých istých dôvodov, kôli ktorým som ja išiel za autom do Ekvádoru, spolu pokračovali na juh, cez hranice do Čile. Oni tak mali možnosť spoznať auto a hraničný prechod je najlepším miestom na zmenu v dokumentoch. Danielovi sa v Argentínskej púšti, kde sme dva dni pred tým nocovali, pokazil fotoaparát, spanikáril a kúpil si lístky na autobus. Nešiel preto s nami, ale asi by sa aj tak nezmestil, krámov sme mali všetci dosť.
Pred hranicami sme sa museli pripraviť, zastavili sme v El Calafate, turistické prekladisko a východiskový bod k mnohým populárnym miestam, kde okrem toho veľa zaujímavého nenájdete. Je to však väčšie mesto s obchodmi a kopírkami a inými vecami čo sme potrebovali. Kým sme sa vymotali bolo päť a k hraniciam je to ďalších asi 350km, nezdalo sa že to stihneme no stihli sme. Stany a pivo sme vytiahli takmer hneď po úspešnom pašungu. Ďalší deň bola nedeľa a mechanika sme nenašli, začali prvé vyjednávania o cene, neviem posúdiť ako som obstál, snáď dobre. Obyčajne som buď príliš tvrdý, alebo sa vzdám lebo ma to nebaví, hlavne bolo ťažké sa rozprávať o peniazoch potom, čo sme sa spriatelili. Aj keď som to na sebe nenechal poznať, aspoň myslím, v istých momentoch ma aj nahnevali. Argumenty, mi sme pôvodne chceli lacnejšie auto a nám v podstate nevadí stopovanie, naozaj k určeniu hodnoty auta moc neprispievali. Ich tiež muselo trochu prekvapiť ako sa z človeka, čo im celou cestou rozpráva veselé historky zo sveta zrazu stal dosť chladný vyjednávač, bez súcitu s ich dobrodružnými plánmi do budúcna. Okrem toho sme si nemohli pomôcť a odbiehali sme od témy, mali sme si stále čo povedať. Po asi dvoch hodinách sme sa dohodli, že si dáme pauzu a dokončíme to po obhliadke u mechanika.

Na druhý deň sme našli mechanika, vymenil olej a popozeral auto, ale len zbežne, nebol to žiadny super servis. V podstate potvrdil moje slová a poukázal na vady o ktorých som už informoval, nechcel veriť, že auto má za sebou už 215 000 míľ a stále sa pýtal, či to naozaj nie sú kilometre. V predošlú noc sme si dali za úlohu pozrieť iné inzeráty a ceny, každý našiel to svoje a mám pocit, že aj tento „súboj“ som vyhral. Auto by na čilských značkách stálo aspoň o dvetisíc dolárov viac ako som pýtal, keď spomenuli inzeráty s autami na značkách kanady či usa, malo byť asi o tisíc lacnejšie, no komentoval som celkom zručne. Cudzinci sa chcú auta väčšinou zbaviť, lebo im končí dovolenka, majú kúpené letenky a podobne. Oni našli inzeráty dva. Oba staršie ako rok, ja aspoň dvadsať aktuálnych.
Šlo to už však lepšie ako predošlý deň a aj keď som musel niečo ustúpiť, lebo to sa pri vyjednávaní robí, v zásade som za auto vyjednal toľko isto, ako som zaplatil pri jeho kúpe. Sú tu však určité náklady, ktoré ma budú niečo stáť, tak ako stáli predošlého majiteľa a teda cena auta je vždy trochu hmlistá hranica. Bankové poplatky, konverzný kurz, kolky, daň z predaja a fakt, že sa budem musieť ukázať na Floride… nakopí sa to. Napriek tomu som rád, že mám túto starosť za sebou a peniaze na účte.
Tento príbeh veľa poučenia nemá. Asi je jasné čo som už pár krát naznačil, papiere od auta s ktorým som posledné dva mesiace cestoval a prekročil osem krát hranice šiestich rôznych štátov, nie sú úplne v poriadku. Pretože byrokracia komplikuje život len tým, čo hrajú podľa pravidiel.
Druhým záverom je, že je ľahké dobre vychádzať s ľuďmi od ktorých nič nechcete a nepotrebujete, na tom stojí väčšina priateľstiev. Peniaze a závislosť na druhom to vždy komplikujú. Možno preto som sám, nedokážem udržať vzťah od ktorého niečo očakávam.

O peniazoch. Už z prvotného poslania peňazí je jasné, že vám nemôžu priniesť šťastie. Je jedno koľko ich máte, lebo vždy môžete mať viac, neexistuje hranica na ktorej je jasne napísané Dosť. Peniaze sú len číslo a vždy bude existovať väčšie číslo. Ak chcete šťastie, alebo aspoň jeho ilúziu, musíte ich minúť, čo je v priamom rozpore so snahou mať ich čím viac. Dilema v ktorej som sa ocitol v momente, keď som zarobil svoju prvú korunu za vysávanie a do dnes som ju neprekonal. Očividne mám dosť, na jedlo, teplú posteľ a na zábavu a všetko čo ma robí šťastným a aj tak ten zvyšok nerozdám tým ktorí nemajú. Peniaze sú matematika a majú iné pravidlá ako život, sú viac ako hra: sú víťazi a porazení, ale inak to nemá veľký zmysel.

Kombinovať medziľudské vzťahy s hrou je ťažké, je to pre mňa stret vymysleného sveta s jasnými hranicami a pravidlami, s reálnym v ktorom sa teória nikdy úplne neprekrýva s praxou. V oboch sa podľa mňa orientujem, ale nie naraz, jeden vždy ustúpi tomu druhému.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

2 thoughts to “31-1-2017 O ľuďoch a peniazoch, a prečo ich neviem kombinovať”

  1. Servus Peter!
    Tak si tady žvýkám svůj akorátně propečený stejk a přemýšlím,
    jak by se mi tak tvrdý vyjednavač tvého střihu dneska hodil 😉
    Docela dobrá disciplína je vyjednávání po telefonu.
    Tu jsem si dnes střihnul v průmyslovém měřítku poprvé a… skončil jsem s prázdnou kapsou.
    Takže ti ty peníze, co jsem zamýšlel, nakonec bohužel nepošlu – sorry.
    A co hadi? Už jsi na narazil na nějakého zmijáka?
    Může vůbec vegetariána uštknout had?

  2. A nejaké pivko si k tomu steaku nemal? Mám taký pocit… 😉 No bez tých peňazí budem musieť svoj výlet do Antarktídy skrátiť na dáke dva týždne, škoda.
    Hada som tu asi ešte nevidel, ale ja som na tieto veci dosť nepozorný, v usa som dvoch skoro pristúpil a museli ma na to upozorniť okoloidúci. Ale viem, že hady sú hluché kebo nezutekali pred Lašškiho spevom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *