31-07-2011

Niekedy mám pocit, že osud mi v živote pripravil také situácie, aby som vyskúšal úplne všetko. Pády aj vzostupy. Napríklad viem, aké to je keď sa vám ľudia pozerajú na prsia miesto do očí. Chlpatú hruď tu zrejme neviedieť ani vo filme a ja v tomto teple skrátka nevydržím mať košeľu zapnutú. Ďalšou anomáliou tu je veľká brada na človeku pod 60, to že ju mám ryšavú, je už len čerešnička na torte.


No a aby som náhodou nevyčnieval z radu primálo, tak z tropického počasia mi omodreli oči. Ja som z toho v šoku a Číňanov tá farba celkom fascinuje. Na fotke v pase nezarastám a oči mám zelené, tak dúfam, že to nik na hraniciach nezbadá.

Predvčerom sme mali stráviť noc vo vlaku nastojáka. No cudzinci sú v tejto kategórii dopravy takou zriedkavosťou, že sa ľudia priam predbiehali v ponukách, aby sme si k nim prisadli a porozprávali sa s nimi. Študentky si chcú precvičiť angličtinu, dospelí sú skôr zvedaví čo sme zač, odkiaľ ideme a kam. Rodičia s nami strašia deti, deti sa chcú s nami fotiť a jeden, asi dosť jednoduchý, chalan ťahal z Lašškyho informácie o veľkosti a polohe Slovenska, stave našej armády, mravoch našel polície a kopec nezmyslov na ktorých sa všetci schuti zasmiali.

Ja neviem po čínsky, tak si pokecám o dosť menej, angličtinu tu ovláda málokto. Aj keď mám pocit, že od minula sa to zlepšilo, stále sa nedostaneme ani cez základné otázky. Často sa stáva, že sa vedia spýtať, ale odpovedi nerozumejú.

Kým sme vystúpili z vlaku, Laššky rozdal telefónne čísla asi trom dievčatám a niektoré mu naozaj volajú a píšu.

Tak z týchto výšin slávy, pocitu šťastia že sme v cieli , myšlienok na sprchu, večeru a spánok, som klesol až k hrabaniu sa v odpadkoch na autobusovej zastávke pri hľadaní pasu.

Laššky sa na tom schuti zasmial a ľutoval, že nemá pri sebe foťák. Totižto potom čo sme všetko vybavili a ubytovali sa, sme šli ešte v noci pohľadať niečo na jedenie a vodu. Ja som si musel kúpiť pivo na zlepšenie nálady a zhodou okolností bývame hneď pri inkriminovanej zastávke, tak sme to ešte omrkli.

Predstavte si ako zarastený, špinavý, spotený a polonahý s pivovou fľašou v ruke, krívajúc na opuchnutý začervenaný členok prehľadávam čínske kontajnery. Keďže som bol už zmierený s osudom, dokonca som si polohlasom pospevoval Nohavicove „Dokud se spívá…“. Tak sa nám predsa len podarilo získať silný zážitok a ešte to aj dobre dopadlo.

Včera keď už bolo po všetkom, zasmiali sme sa že je škoda, že z toho všetkého máme málo fotiek a možno sa na to aj zabudne. Uvidíme, ale snáď nie.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Príjemné čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *