3-9-2017 Gobi

Chcelo to ďalších 700 kilometrov, ale nakoniec sa nám čínskych developerov predbehnúť podarilo, na okraji púšte Gobi. Koniec civilizácie bol pomerne ostrý a nečakaný: asfalt, čiary, značenie a všetok ten organizovaný humbug sa premenil na prostú lúku v rozmedzí asi desiatich centimetrov. Tam začalo naše dobrodružstvo s nejasným cieľom medzi dunami piesku, pod zamračenou hrmiacou oblohou. Presne tak, v púšti nám začalo pršať, a dosť.

Vybavenie ruských víz malo trvať 5 dní vrátane víkendu, čo nám vyhovovalo. Rozhodne sa nám nechcelo platiť dvojnásobný poplatok, aby to trvalo 1-2 dni bez víkendu a teda sme mali dosť času si ešte niečo v okolí popozerať. Napríklad gigantickú sochu Džingischána, alebo púšť Gobi, alebo oboje. Socha je hneď za mestom a zabehli sme tam rovno z ambasády, ku Gobi je to asi 300km, no zaujímavé veci sa začnú diať až oveľa ďalej na juhu, prakticky celý deň jazdy. Mali sme štyri, jeden deň tam, druhý 200km divočinou k najvyšším pieskovým dunám na svete (údajne), tretí a štvrtý naspäť.  Taký bol plán a presne to sme urobili, koniec príbehu. Toto bude asi krátky článok, pozrite fotky a kúpte si DVD…

Cesta tam, placatou stepou a neskôr na nerozoznanie placatou púšťou bola naozaj nuda. K3 ju prakticky prespal a ja som sa tešil na občasnú zablúdenú ťavu alebo dieru na ceste, či kontrolnú, dezinfekčnú stanicu. Po prejdení mesta Dalanzadgad to začalo byť konečne zaujímavé, asfalt skončil ako by uťal a my sme sa pustili ako praví Mongoli, rovno cez púšť, bez ciest a poriadnej mapy, sledujúc len všeobecný smer a voliac čo najschodnejšie koľaje. Dvestoatridsať kilometrov k piesočným dunám. Kemp sme rozložili asi pol hodinu za poslednou dedinkou, ako sme si neskôr uvedomili v občasnom riečisku. Tak-nejak nám to došlo až keď začalo pršať, ale bola to len prehánka a žiadna zmes piesku a vody nás do rána nevzala.

Nič nás nezastavilo ani na druhý deň a aj keď pomaly, prišli sme až k dunám. Tam sa na ceste objavilo niečo čo  sme mohli očakávať, ale pri plánovaní sme na to nemysleli – piesok. Ono EVka až doteraz zvládala všetko čo sme na ňu vrhli, odpustila nám mizerný osemdesiat oktánový benzín a milión úderov do kolies a podvozku, prach, horúčavy aj kúpanie v rieke. Ale hlboký piesok, to je niečo na čo jednoducho nebola stavaná. Hrdinsky bojovala s dunou asi tridsať metrov, skôr sa tak ďaleko dokĺzala na bruchu, ale keď došla zotrvačnosť a predné kolesá stratili kontakt so zemou (pieskom) došli sme. Po polhodinke našich márnych pokusov sa pri nás pristavil pár na motorke, úplne prví ľudia čo šli okolo, a s vervou sa pustili nám pomáhať. Pokračovali sme v podkladaní kameňov pod kolesá, vyhrabávaní piesku s pod auta, najväčší rozdiel bol, že sa strojnásobila sila pri roztláčaní. Tiež si to vyžadovalo dva pokusy, ale pomohli nám dostať sa na pevný kus cesty. Ocitli sme sa medzi dunami, piesok na ceste pred nami, piesok na ceste za nami a všade inde, no, tiež piesok.

To bol skutočný koniec našej cesty, bod obratu, keď sme si povedali, že ďalej už nejdeme a je čas sa vrátiť domov. Kúsok pevnej pôdy sme využili na čo najväčší rozbeh a presurfovali sme sa cez zradné sypké úseky naspäť. Aj za cenu niekoľkých nepohodlných momentov. Mám podozrenie, že práve tu sme stratili silentblok na pravom prednom tlmiči. To je taká hrubá gumená súčiastka šprajcnutá medzi konštrukciou auta a tlmičom, asi aby tlmila nárazy tlmiča. Ako sme ju mohli stratiť a neprísť pri tom o tlmič s kolesom je pre mňa záhada, ale sťažovať sa na to rozhodne nebudem.

Cestu späť si už EVka užívala menej, za volant si totiž sadol K3 a šúchanie sa po pancieri a výfuku sa mu zrejme zapáčilo, lebo to robil často a už sa za to ani neospravedlňoval ako kedysi pred 5-timi rokmi, keď sme šli prvou rozbitou cestou v Kazachstane. Vyhováral sa na nižší podvozok, teraz keď máme o jeden silentblok menej, ale o tom ešte nevedel. Skôr to bolo jeho výnimočnou schopnosťou vybrať si z dvoch identických ciest tú horšiu. V podmienkach ako sú tieto môže totiž navigátor akurát tak kontrolovať približné smerovanie výpravy, ale konkrétnu líniu pre auto a kolesá si musí voliť šofér sám. K3ho skratky neboli pre EVku optimálne, ak mám diplomaticky naznačiť jeho úspešnosť. A aby príroda podčiarkla dramatickosť situácie, začalo opäť hrmieť a liať a výmole, riečiská a kaňony ktorými nás viedol, nepôsobili zrovna dojmom miesta ideálneho na zapadnutie, či rozbitie auta. Znížená viditeľnosť cez mokré, orosené sklo zbierku prehliadnutých šutrov a jám len rozšírila a som veľmi rád, že vám toto písem z tepla hostela v Ulánbátare. Lebo to znamená, že sme to prežili a EVka ešte stále jazdí aj keď ju dosť jasne ťahá doprava.

Tretí deň sme nechali auto oddychovať a do údolia orlov (Yol Am) sme šli peši. Žiadne dinosaurie vajcia sme nenašli, sľubovali aj krkavce, vlky a snežné leopardy a videli sme len hada, myši a jaky, ale dolina to bola pekná. A prechádzka nám po toľkých dňoch presedených v aute a pred toľkými dňami presedenými v aute tiež padla vhod. Už sa teda vraciame, Ulámbátar, jazero Khovsgol so sobmi, Rusko, Ukrajina a domov. Okolo jazera nám tiež predpovedajú divokú cestu, ale po tom všetkom s naším sebavedomím niečo len tak nepohne.

 

 

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

One thought to “3-9-2017 Gobi”

  1. Gratulujem pani. Len bezvyhradne gratulujem ku vsetkemu opodstatnenemu….

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *