3-3-2017 Cestou-necestou smrti

Keď začnete niečo robiť, začne sa niečo diať. A keď sa niečo deje, to je život, či už je to dobré a pohodlné alebo bolestivé a desivé. Odhodlal som sa vydať na Cestu smrti posvojom a užil som si zo všetkého niečo. Môj bicykel je rozbitý, už tretí deň nemám plnohodnotný cit v prstoch na rukách a neľutujem vôbec nič. Sú zážitky ktoré si za peniaze nekúpite, ale zaplatiť za ne treba…
Mojím cieľom bola slávna Ruta de la Muerte („Cesta smrti“), vedie z metropoly La Paz do mestečka Coroico. Oficialny názov trasy je Ruta Yungas Norte a ešte pred pár rokmi to bol najnebezpečnejší horský prechod sveta, ktorý si ročne vyžiadal aj viac ako tristo obetí. Dnes už tento šialený úsek úzkej blatovo-štrkovej cesty, nalepenej na nestabilnom takmer vertikálnom svahu, nahradila moderná asfaltová trasa s tunelmi a mostami a ostáva len atrakciou pre adrenalínu chtivých turistov. Cesta klesá z vysokohorského pásma, kde voda z roztopeného snehu vodopádmi steká pomedzi skalnaté štíty do plies a kde nerastie nič než vetrom bičovaná tráva, až dole do tropického dažďového pralesa s opicami a všetkým čo k tomu patrí. Viac ako 3000 metrov prevýšenia na 60km cesty.
A za tento zážitok si agentúry, podľa mojich nepresných vedomostí, účtujú viac ako sto dolárov. Požičajú vám bicykel, vyvezú vás v dodávke na kopec, dole vás počkajú a zavezú späť do teplého hostela. Z krátkeho prieskumu som si urobil názor, že za tie prachy si môžete bicykel rovno kúpiť a keďže je to dole kopcom, nemusí byť zrovna nový a dobrý. Ako sa ukáže neskôr, nie je to (hlavne v čase Karnevalu) také ľahké. Tu je môj komplikovaný spôsob ako si zjednodušiť život na Ceste smrti:
Na štvrtý deň som bol rozhodnutý z La Pazu odísť stoj čo stoj, Južná Amerika je však Južnou Amerikou, Bolívia nie je výnimkou a vydať sa na nákupy pred desiatou je zbytočné, niekedy sa neunuvajú otvoriť vôbec. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale s takouto pracovnou morálkou sa tu ťažko môže niekto sťažovať, že je chudobný (edit: veľa ľudí má viac než jednu prácu a obchodík je často len bokovka). Ešte aj o jedenástej boli otvorené len dva obchody s bicyklami, z toho v jednom mali len jeden a normálne tam predávali sporáky. Moc na výber teda nebolo, blší trh by znamenal ďalší deň čakania a to som vylúčil. Tak som teda niečo kúpil, zobral batoh na plecia a vydal sa smerom na sever. Nebol to ideálny bicykel za ideálnu cenu, čakalo ma asi sto kilometrov cez horský prechod so sedlom vo výške asi 4200 metrov a niečo mi hovorilo, že to nestihnem. Ale potreboval som aspoň začať, žrali ma mrle, ako sa hovorí.
Zdá sa, že som sa zbláznil. Asi päť minút potom čo som opustil hostel začalo pršať, bicykel som vďaka geniálnemu geografickému rozpoloženiu mesta viac tlačil ako na ňom sedel. Prískokmi od prístrešku k prístrešku, vyhýbajúc sa najväčším prívalom dažďa (a usporiadanej Bolívijskej premávke) som postupoval von z mesta. A rozmýšľal som nad tým akú blbosť to zase robím. A že asi nemám dosť peňazí a mal by som sa zastaviť v bankomate, kým je nejaký po ruke. Lenže to by mi pritom niekto určite ukradol môj nový bicykel – nemyslite si, že som bol nenápadný, nik nie je taký blázon, aby sa po La Paze vozil na bicykli. Mesto je prakticky postavené v stene útesu, ale asi ani to by miestnu chamraď nezastavilo pred tým aby vám bicykel ukradli. Okrem toho som bradatý beloch, čo sa bicykluje so 70 litrovým bathom na pleciach. V daždi. Predpokladám, že obrázok na pohladnicu.
Takmer na konci mesta som naďabil na minibusový terminál, sprievodca na free guided tour mi ho spomínal, keď som sa pýtal kde zistím či je cesta vôbec zjazdná. Tak som tam vbehol či sa niečo nedozviem. A zistil som, že ma za 20 bolívianov (cca 3$) vezmú až do Coroica, aj s bicyklom. V daždi to znelo lákavo, no nechal som sa vyložiť na najvyššom mieste trasy a dole som sa spustil. Aspoň taký bol plán.
Keď sme zo strechy minibusu skladali bicykel, všetci vrátane šoféra, ktorý už určite pár podobných dobrodruhov videl, sa na mňa pozerali s ľútosťou. Hore v horách, medzi plesami a chumáčmi snehu bolo naozaj mizerne, zima, hmla a mrholenie… našťastie nefúkal vietor, ale to je prt platné keď idete na bicykli. Nemám rukavice a tým je myslím vyvetlená obmedzená citlivosť mojich prstov. Ale fungujú a hýbu sa dobre, majú správnu farbu a zo dňa na deň sa to zlepšuje, tak očakávam rýchle uzdravenie (to je poznámka pre maminku, ktorá má z vás všetkých jediná na pamäti moje zdravie a starostí sa).
Mapu som mal naštudovanú ako vlastnú dlaň (ehm, ehm…), ale čo som nevedel bolo, že sedlo je sotva 15km za mestom a ďalších 80 do Coiroca musím spraviť osve. Za minibus som teda poriadne preplatil. Boli asi tri hodiny, do zotmenia mi ostávalo ďalších 4 až 5, dole kopcom na bicykli – bol som optimista. Bola mi samozrejme zima, v daždi a hmle trvalo asi päť minút kým som vytiahol nepremokavú, reflexívnu, polárnu bundu, o krorej som si myslel, že bude zvyšok cesty len zaberať miesto v batohu. A šiel som dolu do tepla, tak rýchlo ako mi dovoľovali moje krehnúce prsty.
Niekedy začnú veci do seba zapadať s priam neskutočnou presnosťou a príbehy o ktorých by mnohí povedali: „to nevymyslíš“, naozaj znejú vymyslene. Toto je jeden z nich a prisámvačku som nič z toho čo sa dialo nenaplánoval a ani si nevymýšľam. Ako dôkaz mám fotky. Zachytávajú dej, nedokážu ani z ďaleka obsiahnuť krásu krajiny v ktorej sa odohráva.
Parka ktoru si nesiem z Antarktídy mi pravdepodobne zachránila život, nie kôli teplu a dažďu, na podobné nedostatky počasia som si zvykol v Patagónii, ale kôli farbe a reflexívnym prvkom. Kamionisti a ani ostatní šoféri sa v týchto podmienkach neunúvali zapnúť svetlá, tak som bol asi jediný koho bolo na ceste vidieť. Prvých asi dvadsať kilometrov bola cesta asfaltová a potom sa rozdvojovala, odbočil som na starú štrkovú – turistickú cestu smrti pre cyklistov. Aspoň to som si myslel.
Rozbitá bola dosť, zvodidlá tam neboli prakticky žiadne, zrázy pod cestou boli strmé až až a rokliny dosť hlboké, aby sa do nich zmestilo 300 ľudí ročne. Akurát mi nešlo do hlavy prečo tadeto stále jazdia autobusy. S klesajúcou nadmorskou výškou sa zlepšovalo počasie a moja pozornosť sa stále viac obracala k nádherným výhľadom. Z hustnúcej vegetácie sa náhodným spôsobom valili vodopády (často aj rovno na cestu), na najbizarnejších miestach sa začali objavovať kokové políčka, cesta prerušovaná len občasnými zosuvmi pôdy klesala do tepla amazónskej džungle a môj bicykel sa na robitej ceste pozvoľna rozpadával.
Cesta sa míňala, výhľady sa striedali ako na bežiacom páse, hodiny plynuli a začal som byť zvedavý kedy konečne budem v cieli. Asi o šiestej som už mal naozaj pocit, že by som mal byť skoro tam a vytiahol som mobil, aby som cez gps skontroloval polohu. A bol som v úplne inej doline, asi 150km od Coroica a 40 od najbližšieho mesta dosť zaujímavého na to, aby sa dostalo na mapu. Bol som doslova stratený uprostred džungle. Doliny ako táto sú pre cyklistov prakticky jednosmerky. Aj keby som mal dobrý a funkčný bicykel a bol v dobrej (vynikajúcej, olympíjskej… ) kondícii, bez batoha a mal na to celý deň, návrat hore na správnu cestu by bol odvážny a vyčerpávajúci počin. Ja som mohol len pokračovať dole a dúfať, že do zotmenia narazím na osadu, kde mi dajú najesť a prenocujú ma. A lacno, do toho bankomatu som samozrejme nešiel.
Domčeky a chatrče sa začali objavovať pomerne skoro, ale ubytovanie nik neponúkal. Čakal som, že vo večernom šere kohosi napadne ma pozvať k sebe domov, ale je to asi nelegálne (alebo sú ľudia v kraji kde sa pestuje koka opatrní na cudzincov v dome) a všetci ma len posielali nižšie a ďalej do akýchsi vyfantazírovaných hotelov a ubytovní v blízkych osadách.
Kým padla úplná tma a musel som vytiahnuť čelovku, narazil som na asfaltovú cestu s čiarami a ostatným označením a mohol som teda trochu zrýchliť. Nie, že by sa uprostred cesty prestali objavovať šutre ako ľudská hlava… Asfalt ma však v zdravý dostal až do osady Buena Rosa (alebo iné patetické meno ktoré si nepamätám), kde mi dovolili prespať v čomsi čo možno raz bude ubytovňa pre hosťujúcich športovcov pri multifunkčnom ihrisku. Zastrešené ihriská sú tu všade, zrejme jeden z vládnych programov, nik iný by na takýchto miestach podobné nezmysly nestaval (aspoň nie skôr než dokončia cestu).
Ráno som sa dozvedel, že prvý spoj späť do La Paz pôjde až okolo tretej, bolo tam pekne, ale aj tak som chcel skúsiť šťastie a pokračoval som dole do väčšieho mesta, či sa niečo nepritrafí tam. Keď nič iné, aspoň budem mať väčšiu istotu, že pre mňa bude v minibuse miesto. Na moje prekvapenie asfaltová cesta končila asi 200m za mojou ubytovňou a opäť ju vystriedali strmé zrázy a zosuvy pôdy, to by sa šlo v noci ťažko. Po asi hodine som došiel ku križovatke s malou dedinkou. V obchode som sa spýtal aké sú moje šance dostať sa do La Paz a señora povedala, že mám len čakať, že tak do hodiny niečo pôjde. Musím sa priznať, že si začínam tento nenáhlivý spôsob života Južnej Ameriky obľubovať, kúpil som si teda pivo a čakal na kraji cesty.
Na pripomenutie, že som v džungli sa do mňa pustil hmyz, ale znášam to lepšie ako tú prvú morovú ranu, čo nás ešte s dievčatami zasiahla pri prvom príchode do Argentíny. Po asi hodine a pol prešiel okolo kamión s ceduľou LA PAZ v okne, no na moje mávanie nereagoval. Spýtal som sa señori v čom je problém a vravela, že mám pokračovať, že len niektorí šoféri sú namyslení. To som samozrejme pochopil z gestikulácie, moja španielčina je stále moc biedna a v týchto ritiach hovoria asi nejakým nárečím, lebo im nerozumiem skoro nič.
Ďalší kamión s podobnou ceduľou mi už zastavil a moje žobranie, že môžem sedieť aj v zadu na korbe, ak ma nechcú v kabíne, zobral vážne. Ukázalo sa, že presne tam skončí väčšina stopárov, už tam na mňa čakala jedna rodina. Čo vám poviem, ďalší splnený sen. Tešil som sa ako malý chlapec, stál som skoro celú cestu opretý o bočnicu a nevedel sa vynadívať na všetko čo mi pri jazde na bicykli ušlo. Hlavne bolo až veľmi dobre vidieť dole do rokliny, kamióny totiž na rozdiel od bicyklov musia k okrajom cesty zachádzať často. Kľudne aj k obom okrajom súčasne, cesta je niekde tak o 30 cm širšia ako korba. Bolo to super, jediný lepší spôsob ako si užiť takú cestu je už len šoférovať po nej. Tak po dvoch hodinách, ktoré ušli ako voda, sme dosiahli kritickú nadmorskú výšku, začalo pršať a museli sme zatiahnuť plachtu.
A zase ma premohlo nadšenie a chcel som viac, toto ani nebola Cesta smrti, aké krásne to musí byť tam. Namiesto v La Paz som tak vyskočil (nechal sa vyložiť) v kritickej križovatke, kde som deň pred tým urobil chybu (neľutujem, neľutujem, neľutujem!).
Druhý pokus prebiehal podobne: štart na asfalte, hmla a mrholenie, no tentoraz som začal o dobrých 25km nižšie, takže aspoň zima bola miernejšia. A moje prsty už aj tak znecitlivené, no poučil som sa, na ľavú ruku som si preistotu natiahol tašku a na pravej som mal šál. Na úvod ma celkom znechutilo, že cesta neklesá ale stúpa – šiel som dušu vypľuť aj pri kráčaní o použití bicykla nemohla byť ani reč. Náladu mi však dvíhalo občasné potrhanie sa hmly, ukázalo sa že som v rozprávkovej rokline s útesmi a vodopádmi odnikiaľ, bočné kaňony sa strácali v oblakoch a na dne bolo vidieť kľukatiacu sa cestu po ktorej ma pred pár minútami viezol kamión.
Kým som prišiel k správnej križovatke, na správnu Cestu smrti, mal som svojho bicykla už naozaj dosť. Že to nešlo hore kopcom som akceptoval, ale ten krám už nechcel ísť ani dole. Po pár metroch na štrku som vďaka smutne povedomému zvuku hádanku rozlúštil, mal som tak trochu defekt. Tak trochu úplne. Predné koleso mäkké ešte od včera, zadné na totálku. Cesta smrti celá predomnou. Nedalo sa svietiť, bez sprievodného vozidla alebo aspoň náradia som mohol len pokračovať.
Mohol by som vám písať eseje na tému ‘nepohodlná jazda’: kým som zišiel do civilizácie, dušu vypľuľ bicykel, zadnú, za obeť padla aj pneumatika, ráf kolesa akýmsi zázrakom prežil, nad ložisko by som dal otáznik. Neustále natriasanie rozhodilo prehadzovanie, aby som aspoň trochu šetril svoje pozadie, väčšinu cesty som stál, čo sa podpísalo na ukotvení pedálov. Uchranený však nebol ani sedák, občas som naň chtiac-nechtiac dopadol a s batohom na chrbte sa určite blížim k metráku – jednoducho sa ohol a aby som na ňom sedel poriadne, musel by som byť tak v 30 stupňovom uhle ku osi bicykla. Viac než 100km neustáleho brzdenia zanechalo gumičky na brzdách v takom stave, že som bol za mäkké kolesá vlastne vďačný. A (ale to naozaj neviem ako sa stalo) prasla mi predná odrazka.
Cesta však bola úžasná, po predchádzajúcich zážitkoch som z nej však až taký nebezpečný pocit nemal. Veľmi pekne udržiavaný cyklistický chodník s pekným výhľadom na dolinu, občas spestrený vodopádom, či krížikom menej šťastného pocestného. Alebo dvanástimi, krížov je tam popri ceste dosť. Zimomriavky človeku po chrbte prebehnú, až keď si predstaví, že ešte tak pred piatimi rokmi tadeto obojsmerne premávali kamióny či poschodové autobusy. Na niektorých miestach si to vlastne ani predstaviť nejde: sprava roklina, z ľava útes , z vrchu tiež, tento aj s vodopádom, jedine pod kolesami bahno… dielo môžu dovŕšil už len kokou nadopovaní taxikári, čo sa vás práve tu pokúsia predbehnúť.
Sústredil som sa radšej na prírodu, pod nohami sa mi rozprestieral výhľad na prales, aký by ste očakávali z vrtuľníka, po strmých stenách údolia sa valili vodopády, v lúčoch občas prebleskujúceho slnka vznikali filmovo nerealistické scény s atmosférou Doylovho strateného sveta. Bol som rád, že som sa nevrátil v kamióne do mesta. Podvečer sa však môj plán tak trochu vytrácal do stratena.
Posledné peniaze som minul na minibus do Coroica, mestečko je žiaľ na kopci (vyzerá to naozaj dobre) a tam by som sa už po svojich nedostal. Ostávala mi len nádej, že v ňom bude bankomat, nocľah a ktosi kto dá dokopy môj bicykel. Alebo ho kúpi, dokonca by som sa nehneval ani keby ho ukradli, bicyklovania som mal až až.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *