29-8-2017 Sme v cieli, ale nemáme dosť

Niečo sme asi spravili zle, podcenili sme prípravu, alebo sme mali príliš vysoké očakávania. Neviem, Mongolsko nás rozhodne zaskočilo. Prvý deň sme urazili sotva 200km, EVka si asi hodinku postála na dne rieky kým sme zohnali domácich s UAZom, aby nás vytiahli. Stálo nás to koleso, poškodený pancier a 5 litrov drahocenného benzínu ako odmena za pomoc. Na druhý deň sme v mestečku Ulángom dali opraviť koleso, za euro. Vyklepali pancier, dokúpili sme údajne nezohnateľný 95 oktánový benzín a po asfaltovej ceste pokračovali, viac-menej až do Ulánbátaru.

Táto údajne divoká krajina, kde už obyčajný presun z bodu A do bodu B, by mal byť život ohrozujúcim dobrodružstvom, sa musela za posledný rok zmeniť. Alebo všetci cestovatelia a dokumentaristi pred nami preháňali a fabulovali. Život a civilizácia tu len tak prekvitá, ani na moment sme nemali pocit opustenosti, aj keď dedinky sú od seba naozaj vzdialené 150-200km, je to tak hodinka a pol jazdy počas ktorej neustále obchádzate stáda kráv, kôz, koní a oviec a samozrejme aj ich majiteľov v roztrúsených jurtách. Čo dedina to aspoň tri benzínové pumpy, takže s bandaskami na streche sme vyzerali ako blbci.

Príchod do Ulámbátaru s povestnou chaotickou a večne upchatou premávkou bol ešte väčšia groteska. Toľko áut s hybridným pohonom som nevidel ani v Los Angeles či Osle. Premávka tu je síce hustá, ale po tom čo sme videli v Turecku alebo v Gruzínsku sa nám zdala nadmieru civilizovaná. Priemerný taliansky šofér by tu vytŕčal ako pirát. Jediní kto sa tu vozí v starých UAZoch 452 (skôr známe ako bývalé vojenské sanitky) sú turisti, domáci jazdia na japonských a kórejských minibusoch.

Ale inak je tu krásne, a aby som sa nenechal uniesť: je očividné, že cesty pribudli len nedávno a domáci si na ne zvykajú len pomaly. Doteraz sa autom jazdilo podobne ako na koni, šoféri sa neorientujú podľa návestí a ciest, ale podľa krajiny a radi chodia len tak za nosom. Podobne ako by sme my chodili pešo, najkratšou cestou k cieľu. Ak nemáte chodník je jedno kade pôjdete, tak sa vyberiete priamo. Aplikujte to na autá a krajinu s rozlohou jeden a pol milióna kilometrov štvorcových a skončíte so sieťou všetkými smermi vyjazdených cestičiek bez jedinej indície kam vedú a odkiaľ. Takéto Mongolsko sme už zmeškali, s výnimkou najodľahlejších oblastí sú mestá pospájané riadnymi cestami. Čo je asi dobre, len nás to prekvapilo. Stihneme toho viac a EVka je asi tiež spokojná.

Mongolsko je však stále prekrásna krajina, pre ľudí čo dokážu vnímať prostú krásu a čistotu prostredia je dokonalým miestom. Mongolsko vám dá čas a pokoj na rozjímanie a tešenie sa z nedotknutej prírody, zo života, z dokonalosti sveta a vesmíru, zo všetkého čo čas prináša a berie. V širokých mongolských údoliach prestanete vnímať vlastnú prítomnosť, divočina pohltí vašu malichernosť, odosobnene môžete pozorovať svet bez vás. A bude vám pripadať rovnako dokonalý a krásny. Ľudia ktorí milujú dosahovanie cieľov tu nepochodia, nepotrebujete totiž vynaložiť žiadne úsilie aby ste boli odmenený. Zvoľte si ľubovoľný bod a obklopí vás výhľad na nezaplatenie, nepotrebujete platiť vstupné, štverať sa na vysoký kopec, ani preliezať plot. Všade je tu krásne. Od štvortisícových Altajských vrcholov s ľadovcami na západe, okolo slaných aj sladkých jazier v strede, cez rozpálenú púšť Gobi až k stepiam s desaťtisícami antilop na východe, môžete len chodiť a zízať.

Až sa hanbím priznať, že nás dlhá cesta z Ulángomu do Ulánbátaru na rovných asfaltových cestách miestami nudila. Ak cestovanie prestane byť výzva, je to len sprosté počítanie kilometrov. Ak za deň prejdete dvesto čarokrásnych údolí, máte pocit, že ste stále v tom istom. Oboch nás to mrzelo. K3 čakal množstvo akčných záberov z rozbitých ciest a brodov, ja som v Mongolsku nenaplánoval žiadne zbytočné zastávky, lebo som očakával veľké zdržania a nakoniec sme tri dni sedeli v aute a rozmýšľali kade to chodili všetci cestovatelia pred nami, keď tvrdili, že v Mongolsku nie sú cesty. Väčšina ciest pribudla len v posledných dvoch až troch rokoch, stavajú ich opäť Číňania, výmenou za ťažobné práva na ropu a iné mongolské bohatstvá. Štandardný postup.

Zažili sme aj prvú mrazivú noc, jeseň je už tu. Stromov tu nie je veľa, ale ak sa nájde pár listnáčov väčšinou už žltnú. V jeden chladný večer sme dostali chuť rozložiť si táborák, teplota po západe slnka začala prudko klesať a našli sme len jedno jediné polienko – nebolo ho o čo zapáliť. Mimochodom, vedeli ste, že konský trus horí? A dosť hnusne pri tom zapácha? A že to človeku začne pripadať ako vhodná alternatíva k podchladeniu? Tak teraz už to viete.

Zajtra ideme na ruskú ambasádu, požiadať  víza na cestu naspäť. Bude to pár dní trvať a keďže sme dosť času ušetrili práve rýchlou a nudnou cestou do hlavného mesta, zájdeme si ešte na juh. Do púšte. A cestu naspäť, na západ tiež ešte prehodnotíme, možno nepôjdeme najkratšou trasou do Ruska, ale ešte sa pozrieme aj na sever. Ale potom už budeme skutočne šupajdiť domov.

 

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

2 thoughts to “29-8-2017 Sme v cieli, ale nemáme dosť”

  1. Katri na fb sluboval odpoved na otazku odkial ide daky chalan do Ulambataru peso a nikde ziadna zmienka o nom.. 😉 prosim doplnit 😛

  2. Aha, sorry uplne vsetkych co postretavane nespominam lebo je to ozaj dost ludi. Tak stretli sme Lotisa co chce prejst peso okolo celeho sveta, zacal v Londyne a nasli sme ho v stepi na vychode Mongolska ze ma namierene na Peking a do UMB si ide vybavit cinske víza.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *