29-3-2017 Prvý nádych Karibiku

som si asi urobil názor na spojené štáty, nepáči sa mi to tu. Je to skôr dané pocitom ako zmysluplnými argumentami, nemám tu z toho dobrý pocit. Americká kultúra, ak niečo také existuje je postavená na ukričanosti, bezohľadnosti a sebectve. Nemýľte si to však s ľuďmi, tí sú vo všeobecnosti milí a otvorení. Na môj vkus až moc, ale to je veľmi subjektívny dojem.
Už keď som o tom začal tak to dokončím, neviem či to platí v Európe univerzálne, ale ja naozaj nepotrebujem, aby všetci vedeli čo prežívam a čo si myslím. A uz vôbec nepotrebujem vedieť čo si myslia všetci ostatní a v tom je správanie amíkov trochu otravné. Vískanie, ujúkanie, tlieskanie, ťapkanie sa po pleciach, až detinské vyskakovanie na mieste je úplne bežná reakcia na bežné veci. Zvláštne je, že sa moc nesmejú, pritom majú všetci krásne umelé zuby. Ak im poviete vtip, najčastejšie sa pousmejú a pomerne vážnym tónom oznamia: „to je vtipné“. Čo by u nás bol neomylne sarkazmus, tu nahradilo smiech, myslia to vážne, pokladajú to za vtipné, len sa nesmejú. Nikdy som si to neuvedomil, ale ani vo filmoch sa moc nesmejú, asi sa boja, že ak sa budú často smiať budú vyzerať ako nahulení.
schopní sa dať do reči s hocikým a hocikde, prázdne keci o počasí alebo úžasnosti čohokoľvek čo je na blízku dokážu viesť hádam aj hodinu. Aby bolo vidieť, že nepreháňam, otázka ‘ako sa máš’ tu prakticky nahradila pozdrav. Idete po ulici a okoloidúci, ak je milý vám môže popriať dobré ráno, to by som pokladal od úplného cudzinca za milé, ale on sa vás rovno spýta ako sa darí, ale často ani nespomalí tak, aby ste stihli povedať ‘fajn, díky’. Naše zadubené mlčanie tiež nie je super, ale viesť úplne nezmyselný minirozhovor s predavačkou vždy, keď si idete v supermarkete kúpiť žuvačky je tiež na hlavu. Hlavne pre ňu. Veľmi málo ľudí sa tu však chce skutočne rozprávať, o veciach na ktorých záleží a o veciach na ktorých sa možno nezhodnú. Čo vidieť na ich politických voľbách. No funguje to tu inak ako u nás a mne sa naše zvyky páčia viac. Aj keď sme niekedy ušomraní, keď sa sťažujeme aspoň sme úprimní.
Americké mestá su rozflákané, všetko zaberá more miesta, polovica priestoru a plochy je nevyužitá, skoro nič tu nemá štýl a systém. Všetkému dominuje reklama, väčšinou dosť naivná a bez fantázie. Je tu v celku poriadok, ale nemá to žiadny štýl a tradíciu, americký vkus je prakticky to čomu v Európe hovoríme gýč. Komercia na prvom mieste, na druhom nacionalizmus a potom dlho, dlho nič.
Príroda, tam kde sa ju podarilo zachrániť je tu krásna, bol to určite úžasný kontinent. Florida je však už prepchatá, pozemky a nehnuteľnosti sú tu také drahé, že príroda musela ísť bokom, celé pobrežie (tak 2-3000 km) je rozparcelované a posiate pristavmi, mólami a súkromnými plážami. Ľudia tu naozaj majú prachy na všetko, teda určité vrstvy ľudí. Tam kde sa zachoval kus prírody sa tlačia hromady turistov a agentúr. Vnútrozemie mi pripadá komplet vyasfaltované. Zajtra však idem do parku Everglades a ten by mal byť tip-top nedotknutý močiar, tak sa teším.
Včera a dnes som prešiel sériu barierových ostrovov na juh od Floridy ktoré sa asi nevolajú Key West, ale všetci tu na to reagujú. Key West je asi meno len posledného z nich. Je to skutočný nádych Karibiku, avšak zdemolovaného kapitalizmom. Viď predošlý odstavec o škaredých vyasfaltovaných mestách a zaplnenom pobreží. Cestou som navštívil Koralový hrad, ktorý nie je z koralu a nie je hrad. Je to dielko podľa mňa psychicky chorého kamenára z Lotyšska, ktorému nejaké dievča zlomilo srdce a tak odyšiel do ameriky a toto postavil vraj pre ňu. Hm? Neviem, kecou o úžasnosti tohto dielka som si vypočul dosť, ale reprodukovať ich nejdem.

Zvyšok času som sa snažil užiť si more, ale bez vlastného plavidla to šlo z tuha. Pôvodne som chcel ísť k pevnosti na ostrove Dry Tortugas, ale už nemali miesto. Tak som sa ťapol po vrecku a šiel na dobrodružnú jazdu: šnorchlovanie, jazda na vodnom skútri, paragliding za loďou a podobné veci s plnou stravou a pivom. Bola to celkom prča, hlavne ten skúter, aj keď som spadol a som dosť dobitý. Podvečer som mal ešte trochu času tak som sa zastavil v Hemingwayovom dome, ten bol tiež riadne číslo…
Minul som kopec peňazí a už sa neviem dočkať Mexika, kde snáď budú ceny o niečo rozumnejšie. Spávam zase v aute, stravujem sa v supermarkete, ale každý park, každá atrakcia tu stojí hrozné prachy, špeciálne v porovnaní s južnou amerikou. Cesta domov sa mi tiež trochu komplikuje, lebo všetky dobré lety zmizli. Boli tam posledné dva mesiace, neviem čo sa stalo. Uvidíme ako sa nakoniec dostanem do Európy.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *