29-7-2017 Po Tróju

Prvé tri dni sme viac menej celé presedeli v aute, to je niečo čo sa asi ani nezmení. Cesta do Mongolska je dlhá a tak ako sme si ju vytýčili bude ešte dlhšia. S rastúcou vzdialenosťou od domova to však začína byť viac a viac zaujímavé. Videli sme obrovitánsku mešitu v Edirne, vykopávky v Tróji a teraz kempujeme s výhľadom na akropolu Pergamonu. Teda, sme v Turecku, v Ázii.

Štart cesty  bol presne podľa mojich očakávaní, keď K3 už po dvoch kilometroch zistil, že si zabudol mobil s kartami a vodičákom. Nasledoval štandardný nákup cestovín a iných nepokaziteľných potravín a vydali sme sa na juh. Progres bol značný, mali sme ešte jedlo z domu a po maďarských diaľniciach kilometre pribúdali jedna radosť. Prvé zdržanie prišlo na Srbskej hranici kde sme si postáli tak dve hodinky, spomalilo nás aj obchádzanie srbských diaľnic, podľa informácii z internetu sa nám zdali naozaj predražené, tak sme zvolili skratku po okreskách. Žiaľ, naša telefónová navigácia zadarmo neobsahuje vymoženosti vyhýbania sa spoplatneným úsekom a museli sme dosť improvizovať. Vydržali sme šoférovať asi do polnoci a zaľahli sme na nejakej pumpe, počasie je krásne letné, niekedy až moc, a so stanom sme sa neobťažovali, zatiaľ spíme len tak pod širákom.

Aj cesta cez Bulharsko bola na zaujímavé udalosti chudobná, EVka si vymyslela drobný manier, ktorý môžem ako odborník nazvať odkašliavanie. Občas si začne sama od seba menežovať otáčky, pri vyradenej rýchlosti a to prejavuje pravidelným kolísaním tak do 3000. Na semafóroch skvelý spôsob ako vydráždiť šoféra pred vami. Pri jazde je to tiež trochu otravné, lebo aj keď hlavné slovo má stále pedál prebiehajú rôzne zakuckania sa a občas trochu zrýchli… Naše dôkladné posvietenie si na motor (doslova sme asi 20 minút len svietili pod kapotu) moc nepomohlo, tak sme pobúchali po elektronike pokývali podozrivými hadičkami a nakoniec zavolali nášmu mechanikovi na telefóne Peťovi. Ten si vymyslel niečo o dákej škrtiacej klapke a že ju máme vymeniť, keby sa vec zhoršovala, ale také zlé, aby sme robili neodborné zásahy do motora to nie je. Vymenili sme koleso, zdalo sa nám, že sfukuje a prevencia je prevencia. Dnes sa mi šoférovalo dosť zle lebo mať jedno letné a tri zimné kolesá má svoje muchy. Hlavnou je, že nemajú rovnaký priemer. K večeru sme však už našli pneuservis, plynutou turečtinou sme vysvetlili v čom je problém a nechali všetko opraviť. Podfukovalo nám ventilku.

Dôležitejšie je, že od prekročenia tureckej hranice sa nám konečne začína výlet. Hneď za hranicou na nás čakalo Edirne s krásnym historickým mestom a myslím, že po Hagia Sofii druhou najväčšou mešitou v Turecku, Similiye. K3 si na stavby tohto typu moc nepotrpí, pokladá ich za plytvanie energiou, ja to obdivujem ako peknú vec a triumf stredovekého architektonického umenie. Nad filozofickou stránkou sa nezamýšľam, lebo by som sa asi priklonil ku K3ho názoru. Ďalšou zastávkou bola Trója. Vtipnou zaujímavosťou je, že aj po slávnom dobití a vypálení mesta, zvečnenom v Homérovej Iliade, mesto neprestalo existovať. Na troskách si postavili pevnosť Gréci a neskôr, na troskách tejto pevnosti si svoju postavili aj Rimania. Aténin chrám na hradnom kopci vraj navštívili aj také celebrity ako Xerxés alebo Alexander Veľký!

Už sme teda v Ázii, v európskej časti Turecka prevládali kukuričné polia a komáre, exotika tej Ázijskej nám rozhodne učarovala viac. Blankyt Egejského mora, olivové háje, atmosféra pravekých civilizácií, začína to byť naozaj zaujímavé.

Poslednú noc v Európe sme sa opili, úmysel bol samozrejme dobrý, odplašiť od našich voňavých končatín komáre. Hlásim, že to nevyšlo, no domáca mala na nás naozaj zvláštny vplyv. Dali sme sa do takého družného rozhovoru, že keď sme sa na záver postavili, že ideme spať, boli sme úplne mimo z náhleho uvedomenia si, že sme tam len my dvaja. Naozaj sa nám zdalo akoby v kruhu diskutovalo najmenej šesť šudí. Zle nám z prepašovanej domácej nebolo a keď ma doobeda zastavili policajti a dali mi fúkať, zistili sme prečo. Boli sme ešte aj ráno opití, aspoň ja určite. Fúkol som 0.38, pán policajt si ma zavolal von z auta, vypýtal si papiere a dačo začal vypisovať. Po chvíli mi začal vysvetľovať, koľko som nafúkal a že v Turecku je povolená hranica 0.5 a teda, že už aby som viac po ceste nepil, lebo by som mohol mať problém. Poďakovali sme si, odfotil si naše auto a mohli sme pokračovať. Zatiaľ sú tu na nás ľudia veľmi milí, potrebovali by sme trochu doladiť, tú našu plynulú turečtinu, niekedy to ide naozaj dosť kostrbato.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Príjemné čítanie!

3 thoughts to “29-7-2017 Po Tróju”

  1. Ste super ze nam drzite palce, ale neda mi: niekde v podtexte citim pochybnost ci dokoncime tuto cestu. Verte ze my sme pokojni a pripraveni EVku doviezt spat s plnou nosou novych zazitkov! 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *