29-07-2019 Že aký deň

Naše dobrodružstvo pokračovalo cez mesto Kazarman, ktoré by som nazval mesto duchov, keby v ňom nežili všetci tí nešťastní ľudia. Sovietmi navrhnuté sídliská stratili zmysel existencie, keď zavreli baňu na zlato. Snáď im tam trochu života prinesie nová cesta, ktorá čoskoro prekoná Fergánsky Hrebeň, Kazarman sa tak ocitne na jednej z najdôležitejších dopravných tepien Strednej Ázie. My sme tento hrebeň s Maruškou prekonali po starej vyhliadkovej ceste a pozdĺž hlavného Kirgizského toku Naryn pokračovali do rovnomenného mesta. A tam začal najdlhší deň tohoročnej cesty…

Zatiaľ o ani jednom dni Kirgizsku nemôžem povedať, že by bol prázdny, aj teoreticky nudný presun z miesta X do miesta Z je vždy spestrený zastávkou v mieste Y. Miestom Y bola tentoraz horská útulňa pre karavany Tash Rabat. Pôvodne postavená v 10. storočí ako kláštor a neskôr prebudovaná na hostinec pre pútnikov hodvábnej cesty. Samozrejmým spestrením každého presunu sú panoramatické výhľady na hory a prašné serpentíny ciest vinúce sa medzi nimi.  V Naryne sme trochu pookreli v sprche, dali si dobrú večeru, nekúpili nič na jedenie, nedotankovali a vybrali sme sa na východ cez hory, skratkou do národného parku Sarychat-Ertash.

Lenže cesty na mapách sa nám dáko nepozdávali, našli sme blogy a mobilné aplikácie ktoré niesli svedectvá parádnej skratky. Skratky s najvyšším bodom v prielome Tosor asi 3900m.n.m., ktorá nám nie len ušetrí asi 150km, ale nás prevedie ďalšou nedotknutou prírodou.

Niektoré dni majú naozaj 24 hodín a tento mal hádam aj viac, síce sme zabudli dotankovať a v dedinkách po ceste sme zohnali len rajčiny, no inak šlo všetko podľa plánu. Jediným adrenalínovým prvkom dňa mal byť údajne nestabilný most a alternatívny brod rieky. Most sme našli, vyzeral celkom v poriadku, napriek tomu sa ho miestny dobrodruh na Lade Nive rozhodol obísť cez rieku. Dobrodruha s rodinou sme našli nešťastného na brehu, Nivu v strede dravého prúdu a nedalo sa robiť nič iné, len vytiahnuť ťažné lano a zapriahnuť Marušku do záchrannej misie. To bola už druhá Lada, ktorú sme v priebehu dvoch dní ťahali z maléru.

Či tento sovietsky stroj ešte niekedy zavrčí nevieme, kým sa hŕstka okolostojacich pustila do diskusie nad otvorenou kapotou, pokračovali sme stále zhoršujúcou sa cestou do priesmyku Tosor. Obklopení skalnými štítmi a ľadovcami sme prekonávali jeden riečny brod za druhým, až kým sme pri jednom z nich nezistili, že už nemáme prednú poznávaciu značku. Z fotiek a videí sme boli schopní vydedukovať, že sme ju museli stratiť nikde na posledných 10-tich kilometroch, ale šanca že ju nájdeme bola mizivá. Ak odpadla v niektorej z riek, je už na polceste do Uzbekistanu, ale ak je náhodou niekde na ceste, jej nájdenie by nám určite ušetrilo veľa opletačiek a papierovačiek.  Keby sme tak mali nafty viac než: „akurát k najbližšej pumpe, ak sa nezhorší terén a ak nebudeme už musieť nikoho ďalšieho ťahať z rieky“.

Laššky si teda zobral do vrecka telefón a bez vody, jedla alebo aspoň čiapky sa vybral dole himalájskym údolím značku pohľadať. Tento odvážny a obetavý čin som sa rozhodol sabotovať tým, že som sa pridal a zobral som si aspoň navigáciu a 50 somov (70centov). Pôvodný „plán“ bol pozrieť sa pár zákrut dozadu, či nebudeme mať šťastie. Zákrut však pribúdalo a pocit, že ak ju už teraz nenájdeme budeme za pekných blbcov, nás motivoval pokračovať dolu cestou až k najhlbšiemu brodu, ktorý sme podozrievali už od samého začiatku. A napriek všetkej logike a minimálnej šanci, že sa stane práve to čo čakáte že sa stane: značka tam bola. Ležala spokojne v prúde, na dne rieky asi dva metre od brehu, dobre viditeľná a dosiahnuteľná. Už sme sa potrebovali len  vrátiť, tých istých 9km len tentoraz hore kopcom.

To už sme pešovali viac ako tri hodiny  a bez obeda a vody sme začali cítiť všetky očakávané nedostatky: smäd, hlad aj únavu. Pôvodná dohoda bola, že kým dvaja L pohľadajú značku, dvaja K uvaria obed, ale niečo nám vravelo, že žiadna hostina nás pri aute čakať nebude. Už cestou dole sme obchádzali malinkú jurtu pri ktorej nám deti chceli predať doma šité suveníry, za 50 somov sme sa ale nedohodli. Spiatočnou cestou som sa rozhodol zainvestovať aspoň do mlieka, ktoré by sa do nášho rozpočtu zmestiť malo. A to bol vynikajúci nápad, pani domáca nás v duchu nomádskej tradície hneď pozvala dnu a vystrojila nám malú hostinu, horúci čajík, čerstvý domáci chleba, masť lekvár… a potom nám na cestu predsa len nabrala aj dva litre čerstvého mlieka.

Hostina padla veľmi dobre naším telám, o to horšie sa však cítilo naše svedomie, naozaj nie sme odkázaní na charitu od horských pastierov, sme len hlúpi. Keď sme sa už s večerom vrátili k autu nástojili sme na tom, aby sme predsa len obetovali trochu nafty a zišli späť k jurte so suvenírmi. Laššky si kúpil papučky, ja som kúpil plyšáčiky pre neter a synovca a aj K3 si vzal na pamiatku malú jurtičku.

Slnko pomaly zapadalo, pokračovať do prielomu už nemalo zmysel. Našli sme ako také závetrie so zdrojom vody a začali rozkladať kemp. Ešte nám ani nezovrela voda na šošovicu a prišli k nám sprievodcovia z turistického kempu kúsok od nás. Vraj majú štyroch chorých turistov, ktorých treba zaviezť do nemocnice. St.María bola jediné pojazdné auto široko-ďaleko, bolo ťažko povedať nie. Vyhádzali sme z nej teda všetok kempovací materiál, naložil som štyroch holandských seniorov s výškovou nemocou a dvoch kirgizských sprievodcov a vybral som sa na najhoršiu cestu akú som kedy nazval cestou, 80km do najbližšieho mesta. Cesta je naozaj veľmi expresívny výraz, Tosor pas je skôr kamenný zosuv cez ktorý sa na vhodnom aute dá opatrne prejsť. Keby ma sprievodcovia neustále neuisťovali, že prechod je naozaj možný, otočil by som sa po pár kilometroch. Cesta dole nám nakoniec trvala nervydrásajúce štyri hodiny, kým sme turistov vyložili bola polnoc a palubný počítač hlásil dojazd 14 kilometrov. Všetci šiesti, turisti aj sprievodcovia, boli veľmi vďační, ja som cestou nabral pochyby či nebolo vhodnejšie ich zaviesť ku Knapimu. Je farmaceut a určite by pánom vedel dať pár tabletiek s ktorými by noc prečkali a evakuácia sa mohla odložiť na ráno. Už bolo neskoro, natankovali sme, dali si kávu a neskorú večeru a vydali sa na cestu späť do hôr.

S prázdnejším autom sme boli rýchlejší, ale kým som sa konečne dostal do kempu bolo pol štvrtej ráno. Ukázalo sa, že ani chalani nemali najkratšiu noc, na stenách stanu bola z oboch strán riadna vrstva námrazy, predsa len nocovali v takmer 3400 metroch. Mne už to bolo ale jedno – vyhodil som Napiho zo svojho spacáku a upadol do hlbokého spánku. Nasledujúce ráno ma Tosorský prielom čakal do tretice a hoci cez deň a s plnou nádržou už nevyzeral tak desivo, žiadna oddychovka to nebola.

Maruška sa teda poriadne blysla, doteraz som mal pocit, že je dizajnovaná hlavne na pohodlné parkovanie na vysokých obrubníkoch v meste. Po tomto dni brodenia a predierania sa cez skalné násypy ju pokladám za plnohodnotné auto do terénu, aj keď má plastikové nášľapy, strešné okno a parkovaciu kameru…

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *