28-2-2017 Baťôžkár

Pri návrate do Santiaga som váhal, či aspoň na jednu noc nenavštívim moje postavičky z hostela. Pochváliť sa čo som za tú dlhú dobu od môjho odchodu videl a zažil. A zatiaľ čo som si premietal všetky dobrodružstvá, som si uvedomil, že sú to sotva tri týždne. Presne tak, posledných jedenásť článkov, vrátane desiatich dní na lodi, som vyrobil za 23 dní. Teraz, ako baťôžkár, väčšinu času vysedávam na hosteloch a trápim internet. Moje vyletné aktivity sa obmedzili na prechádzky mestom, väčšinou v honbe za pouličnou stravou. Je mi zo mňa na nič, ale po skoro troch mesiacoch neustáleho pohybu som unavený a bez auta mám k výhovorkám na ničnerobenie veľmi blízko.
Som v meste La Paz, celým názvom Nuestra Señora de la Paz (Naša Pani v Mieri), najvyššie položenom hlavnom meste sveta, ktoré nie je tak celkom hlavné mesto a nie je ani tak celkom najvyššie. La Paz je sídlom vlády a väčšiny úradov, formálnym hlavným mestom Bolívie je však Sucre. La Paz je dnes už len časťou obrovskej urbanizovanej zóny, tvorenej viacerými zrastenými mestami. Medzi nimi aj El Alto (doslova Vysočina) s rekordnou nadmorskou výškou okolo 3600 m.n.m., čo je dosť na to aby vás bolela hlava z riedkeho vzduchu. Mesto, alebo mestá sú napchaté do kaňonu so strmými svahmi z niečoho čo ako amatér nazvem nedokončený pieskovec. Je to naozaj blbé miesto pre metropolu, pre ilustráciu spomeniem, že hromadnú dopravu sa snažia vyriešiť lanovkami. Ale ako návštevníkovi sa mi to páči, robí to mesto aspoň trochu iným. Kdekoľvek v meste zbadáte obzor s horami, sú pokryté nízkymi neovakovanými domami, predpokladám, že k väčšine z nich sa nedá dostať autom. Spôsob života tu musí byť zásadne odlišný ako v ostatných veľkomestách.
Ako slepé kura k zrnu som sem prišiel zrovna v čase veľkého karnevalu. Vyobliekaní tanečníci sa za zvukov hlasnej hudby promenadujú popod okná nášho hostela, po okrajoch sedia alebo postávajú diváci, deti sa naháňajú so sprejmi s mydlovou penou, čo je akýsi miestny zvyk podobný nášmu veľkonočnému oblievaniu, a stánkari s jedlom, pivom a iným jarmočným zbožím majú sviatok. Je to veľmi pekné, vidieť toľko ľudí ako sa spoločne radujú a zabávajú, niektorí tvrdia, že je to ešte väčší sviatok ako Vianoce. Po mytologickej stránke vám ho nevysvetlím, ale vraj je to niečo pôvodne náboženské a slávi sa aj v niektorých štátoch v Európe. Má to však aj svoju odvrátenú stránku, mesto je ochromené a ja som tu tak trochu v pasci. Autobusy nepremávajú, obchody sú zavreté a ja zase sedím na hostely a bojujem so zamŕzajúcim internetom na ktorom aj tak nemám čo robiť.
Mám presne 23 dní do odletu z Limy, čo by bola fúra času pozrieť si trochu Bolívie a Peru, ak by som mal spoľahlivý flexibilný dopravný prostriedok. Odkázaný na verejnú dopravu a turistické agentúry strávim polovicu času čakaním, o finančnej a dobrodružnej stránke ani nehovoriac. Flexibilita nula. Preto moje zúfalé rozhodnutie zohnať bicykel a skúsiť to s ním. Nebudem rýchlejší a v horách ľahko prekračujúcich 5000 metrov to bude skôr na skapanie, ale aspoň to bude lacnejšie a budem v kontakte so skutočnou krajinou, nie tým čo mi naservírujú ako turistovi. Keby tak boli otvorené obchody… včera som si skrátil chvíľu prechádzkou do Mesačného údolia – parku na kraji mesta, kde môžete nahliadnuť ako asi kaňon vyzeral predtým než sa doň nanosili ľudia. Krásne. Cestou späť som sa previezol v otvorených dverách storočného autobusu aj v čisto novej lanovke, pekný výhľad bol z oboch. Dnes idem na ďalší free guided tour (prehliadka mesta so sprievodcom „zadarmo“), dozvedieť sa niečo viac o meste a Bolívii.
Baťôžkárenie je nahovno, aspoň dnes mi to tak pripadá. Nudím sa… zdá sa, že za tie roky čo som v pohybe, sa pre mňa cesta stala dôležitejšou ako cieľ. V cieli je nuda. Možno prvé veľké poznanie čo som tu dosiahol: putovanie mi dáva pocit, že niečo robím a niekam sa blížim. Momentálne neviem o ničom inom, čo by mi doprialo taký napĺňajúci pocit.
A je mi úplne jasné aké smutné poznanie to je.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *