28-07-2011

Ľudia sme takí, keď uvidíme peknú vec, chceme sa stať jej súčasťou. Ak to nedokážeme, chceme ju ovládnuť a ak nedokážeme ani to, prepadne nás túžba ju zničiť. Keď chlapec stretne pekné dievča má chuť s ňou „koexistovať“. Ak vidíte pekný obraz chcete si ho kúpiť a zavesiť doma. A keď idete po lúke a nájdete kvet, odtrhnete ho. Sme takí, nikdy sa nevydržíme len pozerať. Dokážte mi, že sa mýlim a budem jeden z tých ktorých to poteší najviac.


No poďme k veci. Cestovanie opäť naberá grády a po motaní sa a vylihovaní v Daliene, Šanghaji a Su-čou mi to náramne zdvihlo morálku. Kôli Duniho neskoršiemu odletu sme mali na pomerne krátku trasu veľa času a musíme to dohnať. Odkedy odletel, nezastavili sme sa v podstate ani v spánku. Najbližšiu noc a deň opäť strávime vo vlaku a iba tomu vďačím za chvíľu času, aby som napísal týchto pár riadkov.

Ráno sme vstávali o štvrť na šesť a celý deň sme na nohách. Rozčuľovanie sa nad čínskymi turistami a tými čo ich nehorázne zdierajú a povedal by som až okrádajú, striadalo nadšenie z nádherných hôr Huang Shanu. Počasie nám prialo a určite domov donesiem pár krásnych obrázkov a hromadu spomienok. O tom čo bolo zlé písať nebudem, ľudská pamäť má aj tak tendenciu na zlé zabúdať a myslím, že je to tak správne. Laššky aj ja sme sa však zhodli na tom, že do Číny už na turistiku nepôjdeme. Kultúra čínskej turistiky má totižto od lásky k prírode a relaxu v nej na hony ďaleko.

Ideme do Yingtan, čo je nejaká diera (1,1 mil. obyvateľov) o ktorej vieme len to, že je to tretia zastávka vlaku v ktorom práve sedím a ktorý sme vďaka nabitému programu takmer nestihli. Keď vlak zastavil na stanici, práve sme boli uprostred prezliekania sa čakárni. Keďže Laššky vidí na všetkom len to pozitívne, poznamenal, že to aspoň od nás odpútalo pozornosť. Veru dvaja polonahí laovaji (biely cudzinci) na železničnej stanici, to je niečo čo v Číne často nevidíte.

Z vietnamských šľpiek mám otlak a skoro celý deň som chodil s jednou nohou bosou. To je tiež niečo čo tu len tak nevidíte. Čudné je, že ma viac bolí tá druhá. Noha.

Isté je, že Miloša by z náško plánovania „na knap“ určite trafil šľak. Duni s Lašškym sú v tomto úplné protiklady, jeden zaryto presvedčený o tom, že všetko sa poserie a druhý „vie“, že všetko je len cesta k dobrému koncu. Dokonca aj taký šialenec ako ja medzi nimi vyzerá taký nijaký. Ak by som v tomto svetle mal charakterizovať seba, tak ja asi spadám do kategórie „je mi to jedno“. Ako povedal môj bratranec (mimochodom, mám práve na sebe jeho košeľu):

„Zážitok nemusí byť priemny, ale silný!“

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Príjemné čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *