27-3-2017 Amerika

Zem neobmedzených možností, kde jediné čo vás vyjde draho je ostať ticho. V USA som už bol a aj pri druhej návšteve ostávam rozpoltený v názore na toho zoskupenie bývalých kolónií. Niektoré veci tu fungujú úplne vzorovo a pri iných sa človeku rozum zastaví. Naozaj si nespomínam na žiadnu inú krajinu, kde by som mal taký problém si vytvoriť názor. A to som bol už aj v Rusku!
Včera som si požičal auto a doslova ma okradli, od ceny za ktorú som si ho rezervoval sa cez skryté poplatky a iné triky dopracovali k štvornásobnej cene. A musím z toho vyniť systém, v ktorom je to možné, ale aj seba, lebo som am mal narobiť cirkus a vypýtať si späť svoju zálohu. Lenže ja nie som odtiaľto a nie som zvyknutý sa o svoje peniaze hádať. V Európe také veci väčšinou nerobíme, zaplatíme, pošomreme si a už sa nikdy nevrátime. Moje prvé „kroky“ viedli na sever, cieľom bolo Vesmírne centrum pána Kennedyho. Je to návšteva na celý deň a tak som sa cestou zastavil v korytnačej rezervácií. Ktosi mi spomínal, že občas organizujú nočné pozorovania ako zanášajú vajcia, tak som opáčil či nebudem mať šťastie.
No nemal som, v marci znášajú len veľké „kožochrbté“ a tych je málo, v centre mi povedali, že by som mohol nejakú uvidieť, ale musím pokryť dlhší úsek pláže. Normálne si len sadnú a čakajú. Hliadkoval som asi na pol kilometri do pol jedenástej, ale ani náznak. Spal som v aute pri pláži a nastavil si budík na jednu ráno, znova som sa prešiel a nič. A vedel som že som nič nezmeškal, lebo som nenašiel ani stopy. Korytnačky Leatherback (kožený chrbát) majú okolo dvoch metrov a do 500kg, plazia sa po bruchu odtláčajúc sa nemotornými plutvami, som si istý, že stopy by som neprehliadol. Posledný pokus som spravil o pol šiestej ráno a keď som zase na nič nenarazil, počkal som na východ slnka a pokračoval v ceste.
Pri hľadaní Kennedyho múzea som sa najprv vybraj na vojenskú základňu, ale asi sa to stáva často, lebo ma pri vstupe nezastrelili, len mi popísali správnu cestu. Hneď na začiatok poviem, že tak ako takmer všetko v USA aj Vesmírne centrum je vo svojej podstate zábavný park. Má dva prvoradé ciele, vytiahnuť z ľudí peniaze a zvýšiť záujem ľudí o činnosť NASA. Bodaj by nie, z nemalého amerického federálneho rozpočtu zhltne skoro 10%, hovoríme o stovkách miliárd. Nechcem sa sťažovať, väčšinu času to bolo zaujímavé aj pre mňa a videl som veľa vzácnych artefaktov, ale…
Bolo to celé hrozne americké, strávil som v parku celý deň od deviatej ráno takmer do šiestej večer a nie som si istý, či som sa dozvedel niečo čo som nevedel už včera. Zato rečí o americkej dôležitosti a hrdinných astronautoch som počul až až. Park mal dve témy ktoré rozobral z každého uhla, pristátie na mesiaci a cesta na Mars. To že prvý človek v kozme bol Rus síce spomenuli, ale počíta sa až ten na mesiaci. Navyše sovieti mali náskok, Sputnik vystrelili na orbit skôr než v USA vôbec začali o niečom podobnom uvažovať (údajne). O tom ako európska sonda pristála na kométe som nepočul ani slovo. Asi dvakrát sa aspoň zmienili, že Európa nejaký vesmírny program má.
Pred vstupom do každej expozície nás donútili pozrieť si krátke (neskutočne hlučné) „motivačné“ videjko a veľa aktrakcií bolo vyslovene nastavených, aby tam návštevník stratil čas. Musím totiž povedať, že tam toho majú hrúznicu. S mojím zrýchleným tempom a pri vynybaní sa naozaj nezmyselným vystavkám som to za celý deň sotva stihol. A to som ani nejedol, ak prídete s deťmi, ste tam na týždeň. Naozaj sa nebudete nudiť, premietania, diskusie s astronautami, vyhliadková jazda pomedzi skutočné štartovacie rampy na myse Caneveral a k tomu samotné výstavy s autentickými exponátmi. Ja som koniec-koncov spokojný.

Ak sa chcem na americkú nadutosť a šovmensvo sťažovať, musím im aj priznať fakt, že naozaj dostali ľudstvo na mesiach a pomohli vyvynúť technológie, ktoré ovplyvnili život nás všetkých. Ak aj majú momentálne vo svojích radoch vedcov z celého sveta, minimálne treba uznať, že to vo väčšej časti financovali. Neviem či nájdete iný národ ktorý by investoval toľko peňazí do niečoho, len z čírej pýchy. Klobúk dole a nech je ich motivácia akákoľvek, bodaj by viac štátov dokázalo tak masívne investovať do vedy a výskumu. Vyzerá to, že Čína čoskoro preberie štafetu, ak im ekonomika vydrží. Ako som sa už zmienil v inom článku, ak sme my ako ľudstvo vo vesmíre na niečo užitoční, tak aby sme dostali život z tejto malinkej planétky niekam do bezpečia.
A to je na spojených štátoch také mätúce, zoči-voči by ste povedali, že nevedia čo robia. Priemerný obyvateľ naozaj vníma svet mimo usa ako niečo druhoradé a zanedbateľné. Keď počúvate tunajšie rádiá, alebo pozeráte miestnu telku máte pocit, že všetkým šibe. Ale potom vyhrajú svetovú vojnu, z trucu pošlú človeka na mesiac a neviem čo si mám myslieť. Ak budú naozaj chcieť, tak ten múr na hraniciach s Mexikom postavia, určite to nie je nemožné. Niekde v tomto bezstarostnom zmätenom národe je obrovská sila a talent, akurát je to zabalené v hrubej vrstve tuku a ignorancie. A nemajú tu demokraciu a slobodu – neviem prečo si to nevšimli, asi sa väčšina ľudí má príliš dobre, ale demokracia a slodoba vyzerá inak… nejdem to rozvádzať.
Dodám, že podľa mňa sa dnes už vesmírny výskum dostal do fázy masívneho rozmachu, okrem sssr a usa pravidelne do kozmu posielajú rakety Číňania, India, Japonsko, existuje množstvo európskych projektov a nedávno sa pripojili aj súkromné inštitúcie. Veľmi skoro sa z toho stane naozaj výnosný podnik a vrece sa roztrhne. Celkom ma potešilo, že o misii na Mars – s posádkou – sa už aj tu rozpráva so skutočnou vážnosťou a zdá sa, že sa môže stať realitou ešte v našich životoch.
Žijeme v nádhernej dobe!

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *