25-07-2019 Výplody optimistického plánovania

Okolo mesta Oš je viac menej rovina a hnedé lúky, ktoré by normálny stredoeurópan nazval púšťou.  Zo zelenej oázy mesta trčia tri skalné vrchy s jaskyňami a pravekými maľbami a volajú sa Suleiman Too. Keď do mesta v 15. storočí prišiel emir a národný hrdina Záhir ud-Dín Muhammad Babur  rozkázal, aby mu na jednom z vrcholov postavili dom v ktorom sa bude modliť a z ktorého bude vidieť na krásu okolitého kraja. Chatrne postavená modlitebňa nemala prežiť viac než pár generácií, ale stála takmer 600 rokov a rozpadla sa až so Sovietskym zväzom. V 90.tych rokoch domček zrekonštruovali a vraj na pôvodnej podlahe ešte aj dnes vidieť odtlačky Baburových dlaní na mieste kde sa modlil.

Veru, nie v každom kraji oslavovali rozpad sajúzu tak ako u nás, aj v Kirgisku je mnoho ľudí čo túto udalosť vníma skôr ako úpadok. A objektívne musím potvrdiť, že nie celkom neoprávnene, ale to závisí, samozrejme, hlavne od uhla pohľadu a individuálnej skúsenosti.

Dobrá pani vedúca reštaurácie, ktorá si k nám prisunula stoličku hneď ako sme dojedli a priznali sa, že trochu rozumieme rusky, nám s úsmevom narozprávala príbehov na štyri články. O tom, že u Číňanov nieto Boha a preto jedia hady, mačky a chrobáky, alebo že Uzbecké nevesty zametajú častejšie ako Kirgiské naozaj písať nebudem. Zato nás pani bez váhania poslala k Abshir-ata, k miestu kde rieka vyteká priamo zo skaly a o ktorom, z nejakých príčin svet nepoužívajúci azbuku takmer nevie. A šli sme tam, rovno z obeda, lebo prečo nie?

Dlhší príbeh hovorí, že zo skaly najskôr vytekalo mlieko, ale miestny ľud si toľkú štedrosť časom prestal vážiť. Pohnevali si svätca ktorý mal zázrak na starosti a ten nahradil mlieko obyčajnou liečivou vodou. Tak im treba.

A potom sme išli do národného parku Kirgiz-Ata, o ktorom sme vedeli, že existuje, že je blízko Oša, a že fotky z webu vyzerajú dobre. A plánovanie sa naozaj často preceňuje, sledovali sme súradnice z mapy, pri rampe sme zaplatili pomerne smiešny poplatok, zašli na koniec náhodne vybranej cesty, zaparkovali Santa Maríu pri dákom salaši a kráčali hore dolinou, kým nebol čas sa vrátiť. To budú tie fotky v galérii, čo vyzerajú ako by sme ich ukradli z výberového konania na Pána Prsteňov, koníky v horskej riave, tisícročné stromy z pod ktorých vyviera živá voda, ďalšia rieka prameniaca odnikiaľ a tak. V Kirgisku očividne bežný jav.

Nó, a potom sme sa šli pozrieť na kresby tzv. Nebeských koní, to sú tie kvôli ktorým niektorý z čínskych cisárov viedol tri invázie, nechal v púšti zahynúť asi stotisíc vojakov a nakoniec musel za jednu ich čriedu vymeniť jednu z princezien.  Laššky vraví, že sa to dodnes v Číne oslavuje ako veľký triumf múdreho a rozhodného vladára. Ako dodám, že sa kone vychovali v oblasti okolo najvýchodnejšie položeného mesta, ktoré založil na svojej ázijskej výprave Alexander Veľký. Čínske meno regiónu, ktoré si nepamätám, by sa dalo preložiť ako „Veľký Ióni“, kvôli silno Gréckemu charakteru jeho obyvateľstva.

Tak tieto nebeské kone sú vyškrabané do skaly ktorá sa medzičasom ocitla priamo za mešitou. Ale keďže sme tu už nejaký ten piatok a vieme, že všetky nezmysly o moslimoch čo počujete v televízii sú naozaj nezmysly, a že ľudia sú tu úprimní a priami a hlavne od srdca dobrí, a keď s nimi prehodíte pár slov sami vyhlásia: vy ste Slovania, vy ste kresťania, vy veríte v toho istého Boha ako my a potom si s vami kľudne hrknú vodky… tak sme pokojne v slnečných okuliaroch a slamených klobúkoch nakráčali do záhrady za mešitou. Všetkých sme s decentným úsmevom zdravili „Salam alejkum“ a s výrazom inšpektorov skál študovali každý kameň na ktorý by sa taký škaredý náčrt koňa mohol zmestiť. A asi za dve minúty k nám prišiel milý pán, ktorý nám všetko s úsmevom ukázal a ešte poradil kam ďalej by sme ako histórie-chtiví turisti mali zamieriť. Žiaľ poslal nás do Uzbekistanu a tam my nemôžeme.

A tak sme zamierili späť do Oša, internetové odporúčania nás dostali do reštaurácie kde sme si objednali „matku všetkých šašlíkov“. Od tejto návštevy polovicu nášho kolektívu trápia zažívacie ťažkosti, ktoré pre mi slušnosť káže opísať len ako časté a tekuté. Čo by sme však boli za chlapi a cestovatelia, keby nás to zastavilo viac ako 5x denne a na dlhšie ako 20 minút? Boli by sme Laššky.

Plán výpravy ktorý som v zápale neznalosti vykolíkoval do mapy ešte hádam vo februári však nepustí, bolo to na Maruške. Hnaná plynovým pedálom nás musela živých či mŕtvych dopraviť k údajne päťdesiattisíc rokov  starým petroglyfom (škrabancom na skalách) v národnom parku Saimaluu Tash. Polopúšťou, blatom, štrkom, horami, pomedzi snehové záveje a hlavne nekonečnými obcami s 50km rýchlosťou sme ju hnali, len aby sme prišli na miesto 3 hodiny potom ako vyrazila na cestu posledná skupina so sprievodcom. Ale na prvý pokus sme ho aj tak minuli a frčali ďalej po novučičkej čínskej ceste ešte 10km, tam sme narazili na rampu odkiaľ nás poslali späť. A až potom sme bez sprievodcu a obeda a akejkoľvek znalosti terénu vyrazili na turistiku a archeologickú výpravu dakam na miesto o ktorom sme od autobusára zistili, že je hore potokom a asi 3 hodiny cesty hore a 3 hodiny cesty späť.

K3, ktorý nie je Laššky a aj priotrávený má rozum, nás radšej počkal na parkovisku. Laššky, ktorý tiež nie je Laššky a ako sa ukázalo už nie je ani Ali, ale je to Miguel, sa rozhodol že ide so zdravou časťou posádky skúsiť zvládnuť túto celodňovú trasu za poobedie. No rozhodne nám, ktorí sme za posledných 40 hodín zjedli viac ako krajec chleba a pár datlí a ktorých stolica sa udrží v sitku na ryžu (expresívne vyjadrenie, netestované), zdvihol sebavedomie akí sme rýchli a koľko musíme na vytrénovaného kung-fuistu čakať, ale inak to pokladám za dosť nezodpovedné.

Ale došli sme a dokonca sme sa aj  vrátili, a za svetla, a videli sme prehistorické zvery vyryté do skál, a vsja v parijatke. Do odletu dvoch K, nám ostáva necelých 9 dní a musíme si starostlivo vybrať, ktoré z mojich puntíkov na mape stihneme zmeniť na skutočné stanové kolíky a ktoré ostanú  len výplodom optimistického plánovania.

PS: Zistil som, že v posledných článkoch nebolo možné rozklikávanie obrázkov v galérii, už sme to opravili tak klikajte 🙂

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

One thought to “25-07-2019 Výplody optimistického plánovania”

  1. Paradne citanie a fotky!!!
    Pozdravuju cele lesy br 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *