24-8-2017 Široký oblúk

„Cestovanie sa stáva nudným priamo úmerne jeho rýchlosti.“, priznávam sa, že si už nepamätám koho citujem, myslím, že to bol rus. Kazašský policajti by s ním rozhodne nesúhlasili, tí vám rýchlu jazdu vedia osladiť. A ak aj nejdete rýchlo, vymyslia si niečo iné, pokuta za parkovanie v meste kde ste ani neboli, čí niečo podobné. Moc s tým nenarobíte, majú zbrane a autá a zostáva sa akurát tak tváriť milo, previnilo a hlúpo a dúfať, že to vybaví malý úplatok. Tváriť sa hlúpo som však už zabudol a milý som len na ľudí ktorí si to zaslúžia a dali mi to vyžrať.

Do detailov tejto historky rozhodne zachádzať nemám chuť, stačí snáď ak napíšem, že chceli veľa. A dal som, lebo už starnem a niektoré veci mi už za tie nervy nestoja. Štatistika sa pred odchodom trochu upravila, ale v istom momente z asi 20 kazašských policajtov a colníkov s ktorými sme mali niečo dočinenia, len dvaja neprejavili snahu vymámiť z nás úplatok. Aby ste dostali v Kazachstane pokutu, to musíte byť ozaj tvrdohlaví. Cez Kazachstan sme teda frčali čo najrýchlejšie, nemali sme chuť sa tam nechať dlho okrádať (nezastavili ma len raz). Cez magickú hranicu 20% neskorumpovaných im pomohli až colníci pri odchode.

Z Kirgistanu do Ruska sme prešli za necelé tri dni a spravili sme si len tri zastávky. V kaňone Šarin, taká zmenšenina amerického kaňonlandu, ale celkom pekná. V krátery Chagan, zanechaného po testovacom výbuchu sovietskej jadrovej bomby, jedno z tých najexotickejších miest kde som si zaplával. A pri pomníku obetiam týchto testov, v malebnom Semeji (Semipalatinsk). Prvé čo sme si v tomto prekrásnom meste všimli bolo, že ho moc nevidieť. To vďaka horiacej skládke odpadu pri vstupe. Zapáchajúcemu, štipľavému dymu z horiacich odpadkov konkurovala len miestna fabrika na sadze, alebo podobnú dobrotu. Dlho sme sa nezdržali ani tu.

Za Ruskou hranicou nás, čakal iný svet. V prvom rade to bol spoľahlivo kontinuálny asfalt a na ňom čiary. Obmedzenia rýchlosti mali začiatok, ale aj koniec a policajti vás zastavili, len ak ste porušili zákon. Nás si nevšímali. Nekonečnú, kazašskú, žltohnedú lúku vystriedali polia a lesy. Problém s Ruskom je, ako si pri svojich návštevách isto všimli aj iní, že je veľké. Na tento fakt sa určite ešte budem sťažovať pri ceste späť, zatiaľ naznačím, že do prvého väčšieho mesta to bolo 350km a z neho na mongolskú hranicu asi 900. To bola druhá najkratšia cesta ako obísť tridsať kilometrový úsek rusko-čínskej hranice, prekážky medzi Kazachstanom a Mongolskom.

Dôvod prečo sme šli až druhou najkratšou cestou bol, že sme chceli dať niekomu zodpovednému vymeniť olej a palivový filter. A keďže nám tesne pred ruskou hranicou explodovala pneumatika, potrebovali sme vymeniť aj tú. O tom, že niektoré mestá vyzerajú veľké len na mape sme sa už poučili a šli sme na istotu, do Barnau. Táto altajská, dovolím si povedať, že metropola, o ktorej sme nikdy nepočuli a ktorej meno som si musel toľko krát pripomínať v mape, že to už ani nie je vtipné, nám vo všetko dokonale vyhovela. Krásny hostel, výborný servis so super milou a ochotnou obsluhou, supermarkety s lacnou zmrzlinou. Zdržali sme sa skoro celý deň, lebo zohnať na Sibíri (edit: podľa rusov tu ešte nie je Sibír) v auguste zimnú pneumatiku na Felíciu bola celkom výzva. A vedúci sa jej chopil s vervou, až sme ho museli krotiť. Začal totiž zháňať matadorku identického typu, po dvoch hodinách som to pochopil a upokojil ho, že hocaká zimná bude fajn, a ak nebude zimná tak čokoľvek čo bude pasovať na náš disk. Keď už spomínam ten disk, disk z neho museli najprv vyrobiť, lebo keď zložili gumu robili si srandu, že to už je bližšie k štvorcu ako ku kolesu. Moje okrasné volániky ich neočarili. Kým vedúci zháňal gumu, my sme sa bavili s mechanikmi, upravili sme pancier, lebo sa opäť začal odierať o niektoré časti v okolí motora. Netrúfam si ich pomenovať. A potom sme sa rozprávali o ceste a Mongolsku a iných tímoch čo sa u nich zastavili. Mali aj internet, ale zhánať si pozývacie listy na ruské víza pre cestu naspäť nás nenapadlo. Akurát som využil čas a nakúpil proviant do Mongolska, hľadal som zmrzlinu a našiel supermarket.

Kolesá sme nakoniec kúpili dve, dali ich založiť na disky a fukli na strechu. Bola by škoda rozbiť v stepi nové. Máme teda tri rezervy, aj keď len dve z nich na diskoch. Zo servisu sme sa pustili rovno k mongolskej hranici, krížom cez rozprávkový Altaj. To je taký druhý poklad na našej ceste. Kto máte chuť na dovolenku v prírode, na bicykloch, či pobehať po horách Altaj je dokonalé, pokojné miesto.  My sme sa rozhodli, že Altaj je už Sibír a na Sibíri nás dobehla jeseň. Noci sú chladné a rána sa štartujú veľmi pomaly, zatiaľ to nie je tá povestná zima ako v Rusku, aj keď nám občas býva zima a sme v Rusku, ale očividne prituhuje. Určite pozrite fotky.

Mierime už priamo do Mongolska a v Mongolsku budú platiť zas úplne iné pravidlá. Oni sú totiž budhisti.

 

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *