24-1-2017 San Rafael

V Puerto Traquilo som si hneď rezervoval expedíciu k ľadovcu na nasledujúci deň. Bolo to drahé ako sviňa, ale stále lacnejšie než hlásil internet, tak ťažko hodnotiť. Zvyšok dňa mi neostávalo nič než čakať, pršalo, v aute som si uvaril obed a čaj a čakal som. Vedľa mňa na parkovisku zastali ako ináč, Česi, v Avii. Je asi zbytočné to komentovať už dávnejšie som zistil, že kdekoľvek na svete rozložíte stan a započúvate sa, budete počuť češtinu. Čím odľahlejšie miesto, tým lepšie a Puerto Tranquilo je naozaj diera na konci sveta.
Keď po asi dvoch hodinách prestalo pršať, šiel som sa poprechádzať a zistil som ďalší so svojich omylov: Mramorová Katedrála o ktorej som sa domnieval, že je súčasťou lagúny, je trochu inde. Tiež sa k nej vyráža loďou z P.Tranquilo, ale je to len pár kilometrov a oveľa lacnejšie. Ďaľšie peniaze som už na výlety míňať nechcel, k tomu by som musel ostať ďalší deň a tak som začal špekulovať. Podľa mapy to vyzeralo, že Katedrála je blízko brehu, neďaleko od cesty a šiel som sa teda pozrieť aspoň s ďalekohľadom. Miestni sa veľmi nepokúšajú podobné alternatívy uľahčiť, musel som preskočiť pár plotov, drať sa pichľavými kríkmi a šplhať sa po útesoch na pobreží, ale myslím si, že som videl dosť a zadarmo. Nebol som vo vnútri a rozmýšľal som či tam v studenej vode doplávam, možno by to šlo. No ktovie čo by na to povedali sprievodcovia v člnoch. Možno by sa smiali, možno by ma vyhnali, ťažko povedať. Dobrodružstva som však už mal na jeden deň dosť a tak som sa vrátil, skôr než sa zotmie.
Expedícia k ľadovcu San Rafael začínala o siedmej ráno, najprv dve a pol hodiny v minibuse, potom nás motorový čln previezol popod rozostavaný most cez rieku, naskočili sme do druhého, rozbitejšieho, minibusu a šli ďalšiu asi pol hodinu k prístavisku. Kým nás malá loďka viezla k lagúne, bolo to asi sto kilometrov, nepreháňam, dostali sme raňajky a lekciu námornej navigácie. Spievodca nám cestou rozprával rôzne zaujímavosti, ale s mojou španielčinu nemôžem s istotou nič posunúť ďalej. Akurát, že Patagónia tak ako vyzerá dnes je viac menej výsledkom roztoopenia sa ľadovcov a stúpnutím hladiny morí, mnohé ostrovy teda bývali vrchmi a fjordy dolinami plnými ľadu. Nakoniec sme dorazili k ľadovej stene, miestu kde San Rafael ústí do mora, kryhy najrôznejších tvarov a veľkostí plávajúce na vode ju ohlasovali už z diaľky. Kapitán opatrne navigoval pomedzi úlomky ľadu, sprievodca varil obed a nalieval rum a my ostatní sme čakali na zosuvy ľadu. Ohlasuje ich zvuk podobný hromobitiu a čo ma prekvapilo, ide to naozaj rýchlo. Prvé kryhy sme videli padať už po pár minútach a za asi hodinu, čo sme ľadovec pozorovali, sme ich videli aspoň dvadsať. Menšie mali rozmeri auta, najväčších mohol byť asi ako bytovka. Ten loďku rozknísal teda poriadne. Sprievodca vravel, že ľad ustupuje už od osemdesiatych rokov, ale v posledných rokoch sa tempo výrazne zvyšuje. O tomto fenoméne ste asi vedeli a aj keď ho mnohí popierajú, ľad sa topí a politika ho nezaujíma.
Keď bol obed hotový dali sme sa na cestu späť, napriek jedlu a krátkemu spánku sa mi zdala oveľa dlhšia. Rozhrkanú dodávku striedali hlučné motory na člne a po celom dni som mal hluku plné zuby. Cesta viedla nádhernými údoliami no z okienka mikrobusu som videl prt a rozmýšľal som, čo si počnem bez auta. Tento článok píšem so značným odstupom (preto je pomerne stručný) a napriek tomu neviem. Vzdialenosti v Južnej Amerike neponúkajú ľahké riešenia ak chcem aj niečo vidieť. Kolega poradil somára, ale 5000km do Peru, to by musel byť ozaj poriadny somár.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *