24-08-2011 Ferry + bus

. . .

Ráno fúkal studený vietor, obloha bola zatiahnutá a voda studená. Rozhodli sme sa preto raj opustiť a pokračovať v ceste do Malajzie. Ešte skôr než sme sa zbalili vykuklo slniečko a ukázal sa celkom pekný deň, no už sme na ceste, nedá sa nič robiť. More bude snáď aj v George Towne.

Vieme kam chceme ísť, ale nemáme celkom jasno v tom ako sa tam dá čo najjednoduchčie dostať. Pýtali sme sa na vlak a teta nám hovorila všeličo čo sa občas aj popieralo a uzaverla to tým, že máme ísť autobusom. Nevieme čo z toho čo vravela je pravda a čo len báchorky čo nás mali dostať do autobusu. Takže pokračujeme na slepo a je možné, že zajtra ráno budeme v cieli rovnako ako, že budeme stále čakať na prvý vlak. Času máme našťastie ešte dosť.


Je podvečer

Podľa očakávania sme dnes toho už veľa nedokázali. Podobne komplikovane ako sme sa dostali na ostrov, sme sa vracali na železničnú stanicu. Lístky do Malajzie nemali, tak sa nočným, či skôr ranným, vlakom priblížime k hraniciam a uvidíme čo bude ďalej.

Po pár dňoch na ostrove sme si dnes užívali primeraných cien za potravu, Laššky vyskúšal stánkové slimáky, ja som objavil trs banánov za dolár a keď ho zjem, asi nebudem mať na banány dlho dlho chuť. Okrem toho som neodolal ani ananásu a pár ďalších jedál tiež nechýbalo. Iba kukuricu tu majú dáku drahú.

Najbližších šesť hodín máme na programe čakanie na vlak. Aj to sa stáva.


A stále čakáme

Teraz píšem len preto, lebo sa moc nudím. Je niečo po jedenástej večer a ešte tri hodiny čakania pred nami. Na stanici je ešte tak 50 belochov prevažne európskych národností, myslím, že väčšina z nich má namierené do Bangkoku a vlak im príšerne mešká. Do Malajzie s nami skôr pôjde niektorá zo skupiniek žien zabalených do šatiek od hlavy až po päty.

Sú tu komáre, cvrlikajú cvrčky a sem tam okolo prebehne pes. Mesto spí, zajtra je totižto nový deň, s novými turistami a novými peniazmi čo z nich treba vyťahať. Surat Thani: mesto dobrých ľudí. Aspoň to hlása nápis nad mojou hlavou. Celkom nás to pobavilo.

Ľudia z chudobnejších krajín cítia krivdu a nespravodlivosť pretože máme viac peňazí a lepšie životy ako oni. A je to tak, súhlasím, nepáči sa mi však ich riešenie: „dajte nám vaše peniaze“. Ak sa chcú mať lepšie, musia pracovať a študovať, vytvárať hodnoty a jedného dňa by tú bohatšiu časť sveta dobehli. Sedením na zadku a predávaním kokosových orechov za 20-násobnú cenu nič nevyriešia, ostanú im zase len tie orechy.

V Thajsku sa ľudia živia turizmom pomaly tretiu generáciu a problémy s detskou obezitou aké vidím tu snáď prevýšia aj USA. Je to ten istý príbeh ako: „Daj hladnému rybu a daj mu udicu.“

Nemám výčitky svedomia lebo sa mám lepšie ako títo ľudia, nie je to moja vina. Ale štve ma, keď vidím deti ako namiesto do školy chodia po stanici a predávajú pocestným pestrofarebný vercajg. A pán kráľ sa na to zo svojho pozlateného piedestálu hrdo usmieva.

Poznámka z roku 2019: Tu sa v závere púšťam do komplikovanej témy a nedá sa povedať, že by som aj po rokoch trval na všetkom čo vyššie píšem. Berte to skôr ako prejav mojej frustrácie z pomerov v Juhovýchodnej Ázii, kde na jednej strane máte pocit, že kradnúť cudzincom ani nie je zločin, lebo veď oni majú dosť. Na druhej strane vidíte, že väčšina peňazí končí aj tak v rukách pár vyvolených a veľká časť národa trpí v hlbokej biede. Destká práca je naozaj veľmi bežná a väčšina turistov namiesto toho, aby bola pohoršená a kontaktovala príslušné orgány, im dá ešte dolárik naviac. Predsa len, keď žobre dieťa vzbudí to veľa emócii, ale kým sa oplatí poslať deti na stanicu viac ako do školy, problém sa nevyrieši skôr naopak.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Príjemné čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *