23-7-2017 Pred cestou

Dnes som sa rozhodol stratiť slovko aj o prípravách na túto cestu, možno to bude niekoho zaujímať. Na rozdiel od Južnej Ameriky v Ázii si pred vstupom do väčšiny krajín musíte vybaviť víza a nemálo času a peňazí nás stálo aj zabezpečenie auta. Najjednoduchšie, ako vždy, bolo zvoliť trasu a zastávky, veta ktorú rád opakujem: svet je obrovský a krásny! Na prípravu sme mali asi tri mesiace, na cestu máme niečo okolo sedem týždňov, ale až také zlé to nebolo. A som rád, že to máme už za sebou.

Najviac času sme potrebovali na vybavenie víz, do Uzbekistanu, Mongolska, do Tadžikistanu so špeciálnym povolením na Pamír a dvojvstupové do Ruska. Všetky s pozývacími listami a čakacími dobami do dvoch týždňov. Jedine Rusi majú ambasádu aj na Slovensku, po všetky ostatné som musel chodiť do Viedne a tak mám už prvých pár tisíc kilometrov našej cesty v podstate za sebou. No, aby som nezavádzal tak víza do Tadžikistanu sa dajú vybaviť online a na ambasádu ísť netreba. Bol som teda dva krát v Bratislave a vlastnou chybou tri krát vo Viedni. Ide to celkom do peňazí, aj s cestovnými nákladmi odhadujem, že sme na víza minuli viac ako 400 eur na hlavu. Na šťastie to ale nezabralo toľko času ako som sa obával a všetko sme mali v najkratšom možnom čase bez zdržaní.

Byrokraciu naozaj neznášam, chvalabohu zisťujem, že väčšinou to všetko vyzerá komplikovane len v teórii a často sa podarí niečo vybaviť oveľa ľahšie ako opisujú stránky jednotlivých ambasád. Všade pracujú ľudia a s úsmevom sa dostanete ďalej ako so sťažnosťou. Na uzbeckej ambasáde som napríklad dostal pasy s vízami, aj keď som nemal žiadny vierohodný doklad o ich zaplatení. Ukázal som pánovi displej telefónu s prevodom z internet-bankingu a dohodli sme sa, že ak by peniaze na účet neprišli zavolá mi. V ruskom vízovom centre som zase nemal doklad o zaplatení poistky (tiež mimochodom celkom mastná a dúfam, že zbytočná záležitosť) a stačilo keď som im ho poslal na mail. Aj vybavenie medzinárodných vodičákov (podľa Viedenskej dohody) nám trvalo tak 10 minút a to som musel neplánovane žiadať aj o nový občiansky. Sú celkom citliví na poškodenie.

Táto časť prípravy ma naozaj bavila málo, lepšie to bolo s autom. Ako som spomenul už v minulom článku, predstáv o tom na akom vozítku vyrazíme sme mali niekoľko. Felda bola naša prvá voľba, ale potom som začal trochu študovať pravidlá importu vozidiel do jednotlivých krajín. Do Iránu by sme potrebovali Carnet de Passage, to by nás stálo vyše stovky len na poplatkoch a ďalších odhadujem tak 1000 ako zálohu za clá. Tú by nám mali po návrate vrátiť, ak sa vrátime. S 50 eurami na iránske víza a ďalšími poplatkami za víza a auto do Turkmenistanu sa to už začalo nabaľovať. Irán sme tak s nevôľou z trasy vyškrtli. Ostal Azerbajdžan s debilnými pravidlami pre tranzit vozidla, 50 eurovými vízami, nespoľahlivou kompou cez Kaspické more a opäť Turkmenistan. Ten je mimochodom najmenej navštevovaná krajina na svete, aj kvôli drahým a komplikovaným vízam. Oveľa ľahšie a lacnejšie bude teda obísť Kaspik zo severu, dvojvstupové víza do Ruska stoja rovnako ako obyčajné a do Kazachstanu môžeme vojsť len tak. Myslím, že to súvisí s tohoročným Expom v Astane. Tie dva tri dni v púšti snáď prežijeme.

Potom však prišla bomba, Mongolskej vláde došla trpezlivosť s dobrodruhmi čo každoročne prichádzajú na starých haraburdách a nechávajú ich priamo v stepi, alebo len tak zaparkované v uliciach Ulánbátaru. Za vozidlo staršie ako 10 rokov zaplatíte import clo 6000 dolárov! Staviť sa s mongolskou vládou o šesť tisíc, že prejdeme stepou na felícii bolo už na nás moc. A začalo sa pátranie po aute pod päť rokov s oveľa vyššou šancou na úspešný návrat. Jimny, Yeti, Forester, Niva alebo niečo podobné, lenže to zas bolo nad naše pomery. A nik vám nezaručí, že aj úplne nové auto sa niekde nepokazí, alebo nerozbije. Nové autá sa akurát tak ťažšie opravujú. Ostávalo nám na výber: buď tvrdšie pracovať a zarobiť peniaze na poriadne auto, alebo si nechať narásť väčšie gule a pustiť sa do divočiny na aute v našej cenovej hladine.

A tak máme EVku, má dvadsať rokov a krásnych nestočených 213 000 km. Pricestovala k nám z Rožňavy a ešte pred tým pravdepodobne z Talianska. S výberom a prípravou auta nám pomáha tretí Peťo, za čo sme mu veľmi vďační. Môj pôvodný plán bol zobrať ho na cestu so sebou, ale pokušeniu odolal. Radšej ostane doma a bude opravovať staré vraky za peniaze. A musel mať s nami veľa trpezlivosti, K3 a ja rozumieme autám ako koza geopolitickej situácii Fínska. A chceme sa všetko za dva večery naučiť, dosť sme sa mu teda napozerali cez plece, musel odpovedať na množstvo pridebilnených otázok a zamietnuť veľa nezmyselných návrhov. Napríklad nám zatrhol šnorchel, vraj ak ponoríme felíciu viac ako meter pod vodu, je už jedno či bude alebo nebude mať nasávanie v suchu, nerozchodí to. Nápad na vodou chladený chladič prešiel mlčaním, takže to ideme skúsiť.

Na fotkách uvidíte ako „odborne“ obstávame pri rozobratej EVke, K3 odborne drží manuál, ja sa zaháňam kladivom a iné dôkazy našej zručnosti. EVka sa musí za každú cenu dostať za hranice Mongolska! Aj keby sme ju mali na pleciach preniesť, na zaplatenie cla nemáme a v prípade skutočne neopraviteľnej poruchy je v hre vlakový kontajner. Tomu sa chceme veľmi veľmi vyhnúť a s Peťovou pomocou auto modifikujeme, aspoň koľko nám rozpočet dovolí. Zdvihli sme podvozok a pod motor a olejovú vaňu nám Peťo vyrobil plechový štít. Aby sme nemuseli stále hovoriť o „tom ochrannom plechu pod motorom“ budeme to volať pancier, je to celkom hrubý plech. Na strehu pribudla záhradka s kanistrami, rezervnými rezervami a svetelnou rampou, v kufri bude debnička s náhradnými dielmi. Dostali sme aj 1000 stranový podrobný návod na opravy a jeden známi sľúbil, že EVku nám aj vysvätí.

Asi tak sa mi pripravujeme na 25 000 kilometrovú cestu cez Himaláje.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

3 thoughts to “23-7-2017 Pred cestou”

  1. Ako milo prekvapenie na dnesne rano. Clovek si len tak prechadza FB a zrazu ľaľa

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *