23-1-2017 Park Pumalín a vstup do Patagónie

Dochádzajú mi slová, aj baterky. Už pred pár dňami som si hovoril, že si neviem predstaviť ako môže byť Patagónia taká slávna, nemôže byť predsa krajšia ako to všetko čo som videl za posledných pár dní. Tak teraz už viem že môže, ale pekne poporiadku, najprv som vyskočil z kompy…
O parku Pumalín som si niečo pamätal, myslím, že to ani nie je národný park len akási rekreačná zóna, dokonca asi súkromná a z nejakých príčin sa do mojej mapy nedostal. Nuž, všetci robíme chyby a určite tam mal byť , našťastie je to tak dobre zorganizovaný park, že mi nedovolili ho bez povšimnutia obísť. V informačnom centre hneď pri móle kompy som si s prehľadom spravil plán na pár kratších prechádzok pozdĺž cesty, ktorou som aj tak chcel ísť. Vodopády, dymiaca sopka, náučné chodníky aj ľadovce pri západe slnka – naozaj, keď sme sa o jednej poobede vylodili, nepovedal by som aký plnohodnotný deň mám pred sebou. Park si môžete pozrieť na fotkách, naozaj už nemám slov a päťdesiaty krát písať, že mi z niečoho padla sánka ma už nebaví. Mám pocit, že každý ďalší park niečím predčí ten predošlý a prestávam rozumieť tomu ako je to možné. Pumalín je pravý opak údolia Cochamo, na ktoré som nadával naposledy, krásne udržiavame chodníky, parkoviská a kempy s čistými záchodmi, pekné značenie a vstup zadarmo. Nespomínam si, kedy som bol naposledy v tak dobre spravenom parku. Možno niektoré v USA, ale tam chodí doslova milión turistov ročne a asi majú iný rozpočet.
A doplním aj zaujímavosť, sopka Chaitén, na ktorú som vybehol a z ktorej sú fotky, tiež naposledy chrlila v roku 2008. Doteraz dymí a stopy po výbuchu sú patrné, mŕtve pahýle bývalého pralesa čo zrejme zahynul zasypaný popolom a záplavová zóna kade sa prehnala voda z roztopeného snehu a ľadu. Jedná sa o iný typ vulkánu ako Llaima (tam čo som bol pred pár dňami), samozrejme že odborné pojmy neviem, no namiesto pomalého prúdu lávy, táto sopka je chrlič. Chrlí prach, popol a roztavené kamene. Stĺp popola a dymu údajne dosiahol výšku dvadsať kilometrov a slnko bolo zahalené v okruhu niekoľkých stovák.
V Pumalíne som prenocoval a pokračoval som na juh, tu už je ťažké rozoznať či ste na špeciálnom mieste ako park či rezervácia, alebo len idete bežnou krajinou. Za každou zákrutou striehne výhľad do kalendára, ak by tu bola hustejšia premávka alebo ak by Hrošík nezniesol občasnú ranu do podvozku, asi by som do Patagónie živý nedošiel. Je prakticky nemožné pozerať sa na cestu. V regióne jazier sa mi podarila už len jedna zastávka, pri horúcich prameňoch, zdalo sa mi, že si po posledných dňoch plných turistiky zaslúžim trochu relaxu. A sprchu. Keďže ma k ďalšiemu ľadovcu už nepustili (bolo po piatej večer a vraj by som sa do zotmenia nevrátil, ts to ma nevideli bežať na Chaitén), do večera som stihol zájsť až do Puerto Chacabuco, odkiaľ vyrážajú námorné výpravy k Lagúne San Rafael.
Žiaľ večer som už žiadnu agentúru nenašiel, iba wifi v prístave. Prihlásiť sa na zájazd alebo aspoň overiť dostupnosť sa nedala, zistil som akurát, že na druhý deň jedna loď pôjde a tak som dúfal, že ak sa objavím ráno v prístave vezmú ma. Nevzali, mali už plno a najbližšie tri dni sa nič ďalšie neplánovalo. Mrzelo ma to, lebo San Rafael bol jednou z vecí ktoré som určite vidieť chcel. A tak som sa vrátil na internet a lašoval, k lagúne existuje aj druhá cesta, po súši. Expedície, ako to hrdo nazývajú, začínajú aj v dedinke Puerto Tranquilo, Tichý Pristav, a sú pomerne náročné a drahé, k tomu do Puerta je to 260 km a päť hodín cesty. Lenže neprišiel som sem cez pol sveta, aby som sedel na zadku a šetril peniaze a tak som sadol do auta a šiel, čím skôr, aby som si ešte stihol zajednať miesto.

Svet okolo mňa sa neprestal skrášľovať, až som napokon vstúpil do samotnej Patagónie! Nevidel som značku „vitajte v okrese Patagónia“, ale nejako som vedel , že som konečne tam. Vrchy sú tu vyššie a majú priam strašidelné tvary, ľadovce hrubšie a na diaľku modré, rôznofarebné rieky sa valia kaskádami do chladných jazier, hlbšie v dolinách sa objavuje zeleň z prehistorických dôb a komu by sa málilo, prales je občas spestrený hmlistými močariskami vhodnými pre posmrtný život hororových príšer. Okrem toho, na znak privítania, začalo pršať. Neznie to ako by sa mi tu páčilo, ale to by ste to asi museli vidiet. Krajina je tu tak surová, tak divoká a necivilizovaná a zároveň plná pohybu, energie a života. Voda je život! Patagónia to na vás priam kričí. Z jedného miesta môžete pozorovať celý jej cyklus, potoky z topiacich sa ľadovcov plnia rokliny a jazerá, voda nasycuje pôdu a lesy, pokračuje až do mora, z ponad ktorého sa už vracajú ťažké snehové mraky.
Na San Rafael sa dostanem zajtra, ale je to pekne drahé.

 

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *