22-3-2017 Nikdy ničoho nie je dosť

Tam kde sa moja cesta po Južnej Amerike začala, tam aj končí. Sedím na letisku v Lime a teším sa na to, čo ma čaká na severnej pologuli, zajtra navštívim už štvrtý kontinent na tejto ceste. Teda neteším, lebo hneď prvé to budú papiere a nemám absolútne tušenie ako to pôjde a či sa mi vôbec podarí Hrocha oficiálne zbaviť. Ale toľko som sa už naučil, že nemá význam sa s tým zaťažovať predčasne.
Posledných pár dní som sa odmlčal, po návrate z Machu Picchu som bol chorý a unavený a bola mi zima. Nič som nerobil, nebolo o čom písať. Z Cusca som na druhý deň zdrhol do tepla, k moru do tichej dedinky Paracas. Cesta nebola najjednoduchšia, kôli povodniam o ktorých ste asi počuli aj v Európe zrušili spoj ktorý som si zarezervoval. Ale tu sme v Peru a keď jedna spoločnosť povie, že cesta je nebezpečná, iná sa zákazníkov rada chopí. Pokračovali sme bez výrazného zdržania celých 15 hodín až ráno, sotva 30km a pol hodinu od cieľa sme narazili na kolónu. Nebolo jasné čo sa deje, ale uviazli sme tam na viac ako štyri hodiny. V púšti, bez jedla, vody a klimatizácie, no ostal som optimistický naladený – žalúdok a zvyšok systému celú cestu poslúchal a podarilo sa mi sj trochu vyspať. Zdržanie bolo samozrejme zapríčinené odplavenou cestou, keď sme jej zvyšky brodili mi, už to vyzeralo fajn. Stretol som však na hostely poliaka čo šiel tade pešo pár hodín pred nami a ukazoval fotky s pár plávajúcimi autami a autobusom.
Ja som po pár prestupoch šťastne dorazil do cieľa a našiel som velmi milý a lacný hostel. Bolo mi jasné, že na kuchynku narazím až potom čo vyhodím tých pár posledných vecí na varenie čo som stále nosil. Koreniny aj ryža ostali v Cuscu. Ale ak to bola cena za „domácu“ stravu tak to bola obeť čo som spravil rád. Konečne som sa najedol ako chlap a chutilo mi. Hostel mal internet, kuchyňu, slnečnú terasu a je tak päť minút od mora. Vsetko za rozumnú cenu. Teplo, jedlo, slniečko a na schladenie ten najväčší bázen na svete, presne to čo som potreboval, trocha oddychu.
Paracas leží pri rovnomennom narodnom parku, prezývajú ho aj Galapágy pre chudobného, ale z môjho pohľadu je to len tým, že je lacnejší. Inak tam nájdete prakticky to isté, tučniaky, tulene, útesy zavalené metrami vtáčích exkrementov a na nich milióny vtákov. Park je z väčšej časti na mori a ďalšie poklady sa skrývajú pod vodou. Okrem toho je miesto vhodné na najrôznejšie extrémne športy a iné nezmyselné činnosti ako jazdenie na štvorkolkách. Zniem ako z brožúry, páčilo sa mi tam aj keď ja som teda oddychoval. Lima bola v kritickej situácii, bez vody s výpadkami energií a stále ohrozená ďalšími zosuvmi pôdy, počkal som na odlet tu. Nikam sa už neponáhľam. Previezol som sa na lodi k ostrovom so zverenou čo spomínam vyššie, druhý deň som si požičal bicykel a šiel sa previezť do parku a okrem toho som nerobil nič.
Včera som už dorazil do Limy a dnes som sa bol cez deň pozrieť po meste a do pár múzeí, letím až po polnoci. Cez Atlantu, v Miami by ma mala čakať Janet s manželom, prichýlila ma do nedele a ak sa mi podarí vybaviť čo potrebujem pôjdem do Mexika. To váľanie na pláži sa mi celkom pozdáva a na Yukatáne to bude čím prekladať, tu nejaká pyramídka tam nejaká jaskyňa. Bude to fajn.
Momentálne nemám žiadne dominujúce pocity, ušlo to rýchlo a bolo to super, ale je už čas sa pohnúť a možno aj uvažovať o návrate domov. Mám už aj nejaké ponuky na prácu a robiť pre zmenu niečo konštruktívne by mi mohlo spraviť dobre. Škoda, že sa to nedá striedať častejšie, veľa všetkého je moc.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *