25-2-2017 Môj (triedny) boj

Návrat do civilizácie, ktorý už niekoľko týždňov ohlasujem, sa mi nedarí zrovna hladko a po predaji auta pokračujem sériou prehmatov v jednom či druhom smere. Život v stane, keď som jedol prevažne ryžu a hrach a denne som v priemere našľapal tak 20km, všetko hlavne so zámerom ušetriť pár peňazí, som obratom vymenil za predražený luxus buržoáznych rozmerov na výhliadkovej lodi.
Návrat z Antarktídy nie je ľahký, keďže sme nemali pripojenie na internet, zaobstaral som si niekoľko vecí dopredu. Hlavne letenky, a opäť som sa snažil cenovo uzemniť, čo malo za následok niekoľko ústupkov o ktorých vám chcem napísať. Po vylodení sa v Ushuai som mal asi 40 hodín na presun do Punta Arenas, aby som stihol let do Santiaga. Autobus neprichádzal do úvahy, chodí v nevhodných časoch, trvá mu to neuveriteľne dlho a je nezmyselne drahý. Moc som si situáciu nenaštudoval a zdalo sa mi, že ísť stopom bude malina. Len ľudia s ktorými som sa o tom rozprával váhali, nik to nevyhlásil za nemožné, ale všetci to pokladali za odvážne. Antarktickú expedíciu uzavrel prekrásny východ slnka v prístave, po troche chaosu pri rozlúčkach, preberaní batožiny a delení pasažierov do autobusov som sa opäť ocitol v Južnej Amerike. Moc mi to nešlo do hlavy, všetko bolo znovu po španielsky (argentínsky), svet sa prestal hojdať a ja som bol opäť baťôžkár. Zaniesol som požičané veci do agentúry, skontroloval maily a stav civilizácie a rušal sa stopovať. Začal som dosť biedne, na zlej ceste a trvalo mi dve hodiny kým som došiel na koniec mesta. Cestou som stretol posledných ľudí z lode, motorkárov Erika a Stephana, s ktorým som dohodnutý že pôjdeme na mopedoch do Mongolska. Alebo na ťavách cez Alžír, našli sme v knižnici 100 najväčších dobrodružných ciest histórie a trochu sme sa nechali uniesť. Tú knihu mi určite ako darček nedávajte, lebo sa naozaj nikdy nevrátim.
Pri značke „Bienevidos Ushuaia“ som narazil na Matiasa, ďalšieho taliana, ktorého domáci bez zjavnej príčiny oblažujú láskavosťami. V Ushuai ho na mesiac zadarmo prijali do domu, kŕmili ho a dokonca mu hľadali pracu na výletnej lodi, keď som ho našiel, pani ho viezla na okraj mesta, aby nemal ďaleko, keď chce stopovať. Neplánovali sme ísť spolu, ja keďže som sa ponáhľal som mal mať prioritu, no všetci nás brali po dvoch a pomerne ľahko sme sa dostali až na hranice. Boli sme dobrý tím, on zabával šoféra a ja som driemal na zadnom sedadle. Samozrejme mal na cestu nabaleného toľko jedla, že ma aj nachoval a ešte mu ostalo. Na hraniciach sme už boli traja, niektorí ľudia v nakladaní stopárov nemajú mieru. Odtiaľ už bola cesta ťažšia, obaja chalani, zhovorčiví a plynulí v španielčine obiehali kamióny a asi po hodine mi našli odvoz. Boli super milí, ani neváhali kto má nastúpiť prvý, aj keď ja som mal stále pocit, že casu do odletu mám dosť. Spätne ma mrzí, že nemám aspoň na Matiasa (druhý bol z Čile a meno som nerozumel) nejaký kontakt, som zvedavý ako dopadli.
Keď som, už sám, odchádzal z hranice bolo asi šesť večer, pre kamionistu bolo sklamaním, keď zistil, že si moc nepokecáme, ale nejak sme sa prebavili. Pozreli sme si film, popočúvali hudbu, pokúšal som sa mu vysvetliť kde som bol a kam chcem ešte ísť. Silou mocou ma posielal domov cez severný pól, z Kanady je to vraj na skok. Potom navrhol niečo rozumnejšie, loď z Panami, ale to by som si na nejakej musel nájsť prácu. A úprimne, po pár dňoch na otvorenom mori, čo mám za sebou, by som pred dlhšou plavbou váhal, vždy prvý deň mi bolo celkom nemilo a teraz si zas neviem zvyknúť kráčať po rovnej zemi.
Vyložil ma na celkom sľubom mieste, veľká križovatka na hlavnom ťahu medzi Argentínou a Ohňovou Zemou, len už bolo po ôsmej a začalo sa stmievať. A tu sa môj zlý odhad na hranice civilizácie prejavil naplno. Potreboval som spraviť ešte asi 150km, ale z nejakých príčin som usúdil, že bude fajn popri stopovaní kráčať. Akoby to malo nejaký zmysel.

Bol krásny večer, po Antarktickom chlade sa mi Patagónia zdala ako rajská záhrada a vyfantazíroval som si za kopcom dedinku, v ktorej ak mi nik nezastane, sa poobzerám po nocľahu. Po asi troch hodinách a pätnástich až dvadsiatich kilometroch chôdze som vytiahol navigáciu a skontroloval situáciu. Najbližšie niečo, čo by mohli byť domi, bolo ďalších pätnásť kilometrov a už som bol celkom unavený. Nevedel som kde zastaviť, vždy keď som už bol rozhodnutý nekráčať ďalej, padla hviezda a nabudila ma pokračovať. Nakoniec bola polnoc, začal fúkať studený vietor a na obzore sa blislo. Tak trochu som si uvedomoval, že som v divočine. Patagónia nie je obývaná zrovna husto a na rozdiel od napríklad Ohňovej Zeme tu žijú aj šelmy väčšie ako líška. Už som jednu pumu pri stopovaní stretol.

Asi vás zarazí, že keď lúč mojej baterky padol na značku „mínové pole“, potešil som sa. A vedel som, že to je mínové pole, hovoril mi o ňom kamionista. Kedysi v osemdesiatych rokoch sa tu skoro strhla vojna, zastavil ju môj obľúbený pápež, Ján Pavol II. Každopádne, v mínovom poli sa nepasie dobytok ani lamy (neviem si ani za nič zapamätať ako sa volá ten ich príbuzný čo žije tu na juhu). No a kde nie je korisť, nie je ani predátor a ja som bol na ceste v bezpečí. Usúdil som, že kráčať aj tak nemá zmysel a na letisko ma dostane len stop a vedel som, že v noci mi nik nezastaví. Tak som tam prespal, purka čo mi ostala ako suvenír z expedície padla vhod, ale bez spacáku a stanu to aj tak nebolo bohviečo. Do rána som sa takmer celý zahrabal do suchej trávy na ktorú som z karimatky rozospatý dočiahol a z ktorej som budoval vetrolam. Funguje to naozaj super a vedieť, že aj tak nikam nedojdem, mohol som si miesto kráčania budovať hniezdo.

Nedá sa povedať, že by som zrovna spal, bola mi zima a ešte stále som sa hojdal s loďou, čakanie na ráno som ukončil ešte pred východom slnka. Už bolo vidno a dalo sa teda opäť stopovať, zima vrcholila a taký zababušený ako som pred tým ležal, som kráčal popri ceste a ukazoval som vodičom palec. Po nejakých dvadsiatich minútach mi zastavil dobrý muž čo mal tiež namierené na letisko. Teraz by som sa asi rozhodol inak, no v tej chvíli som len chcel byť v cieli a oddychovať. Nešiel som teda do Punta Arenas, ale strávil som na letisku celý deň od siedmej ráno do ôsmej večer. Čo by bolo celkom fajn, keby šiel internet a keby tam mali viac jedla, obedoval som 38g balík čipsov a večeral 40g balík keksov. V lietadle nám nedali ani buráky a preto si teraz myslím, že som mal ísť do mesta – keď už nič iné – aspoň sa najesť.
Keďže internet bol sotva dosť rýchly, aby som poslal rodičom správu, že žijem, nemal som v Santiágu žiadne ubytko. Santiágo po polnoci nie je zrovna miesto, kde sa chcete prechádzať s veľkým batohom a veľmi slabou španielčinou oslovovať okoloidúcich či nevedia o lacnom ubytovaní, ale presne to som spravil. Bolo to vždy lepšie ako nocovať na autobusovej stanici. Veľmi milé pani zo stánku so žemľami, alebo niečím iným, neviem, už mali zabalené, mi naozaj ochotne pomohli. Zobrali telefón a obvolali pár blízkych hotelov, ale nemal som hotovosť tak ma poslali do viac turistickej štvrte kde by sa mohlo dať platiť kartou. Nenechali by ma však ísť peši a asi dvadsať minút vyjednávali s vodičmi Uberu kým neboli spokojné s cenou. Všetko vybavili, počkali so mnou na auto a keď som sa spýtal či im nezostalo niečo pod zub, tak mi dali zadarmo syrovú žemľu a kolu. Jediné ubytko čo som nakoniec našiel bolo dosť drahé, no o pol druhej ráno už nebol čas na hrdinstvá a po dlhom, dlhom čase som mal vlastnú izbu!!!

Ďalší deň (vlastne ten istý potom čo som sa vyspal) doobeda som sa autobusom presunul do Valparaísa, pobrežného mesta ktoré všetci čo boli v Čile ospevovali ako skutočné rajské údolie. No neviem, cesta z autobusovej stanice k môjmu desať-dolárovému hostelu bola rušná, ale že by som videl niečo pekné? Najprv som si myslel, že bývam v zlej štvrti a tak potom čo som zložil všetko cenné v skrinke (a prvý krát použil zámok) som sa šiel poprechádzať. A stále neviem, je to také špinavé, preľudnené, prístavné mesto, ktoré možno kedysi bolo pekné a potom sa z neho stalo getho a teraz sa postupne spamätáva a obracia k turizmu. Hlavne som našiel veľa barov a klubov, ale celé, všade kde som bol, to smrdelo ozaj vysokou kriminalitou.

Valparaíso má pristav, ale nepredstavujte si plachetnice hompáľajúce sa vo vlnách, ani romantické reštaurácie na riviére. Je tam prístav, doslova, prekladisko kontajnerov so žeriavmi a gigantickými loďami. Prach, hluk, námorníci, smrad zdochnutý rýb v kalnej vode. A tulene na opustenom kotvisku, konečne trochu známy pohľad.
na tretí deň, potom čo ma stále nik neprepadol, som sa začal trochu dostávať do atmosféry. Naozaj rušné mesto, kde každý niečo predáva a na ulici môžete kúpiť všetko od zrzliny po toaletný papier. Časom si oko zvykne aj na všadeprítomné grafity a všeobecný bordel, ľudia začnú vyzerať menej podozrivo a je to asi celkom obývateľné mesto. No to čo mi vraveli všetci, že Santiago je to škaredé z týchto dvoch, nemôžem potvrdiť. Určite aj tu (článok dokončujem už na letisku) sú hnusné štvrte, ale to čo som z týchto miest videl ja ma nepresvedčilo.
Aha a majú tam tie slávne zubačky, z blízka vyzerajú rovnako nebezpečné ako na fotkách. Ale bol som sa previezť, nech môžem porovnávať s tými v La Paz. Presne tak, zajtra sa vraciam do Bolívie, Valparaíso som navštívil len aby som vyplnil čas mezdi letmi z Punta Arenas a do La Paz. A uvažujem, že si tam kúpim bicykel…

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *