22-07-2019 Až po Oš

V našej úprimnej snahe vidieť v Kirgizsku všetko, expedícia pokračuje zvoľna na juh. Vzdialenosti medzi destináciami teoreticky nie sú veľké, avšak väčšinou nám stojí v ceste tá majestátna príroda na ktorú sme sa sem prišli pozerať. Cesty na hlavných ťahoch sú na stredoázijské pomery dobré a ani kultúra šoférovania tu nie je úplný Bangladéš, je to však na veľmi dobrej ceste k chaosu a pár hodín za volantom celkom vyčerpá. Čo by som ale označil za nášho úhlavného nepriateľa posledných dní je teplo. Kirgizsko smerom na Juh klesá k úrodnému údoliu Fergana, za ním je už len Uzbecká púšť a je to cítiť. Denné teploty sa pohybujú medzi 35 a 40, mali sme už aj 42.

Hoci je dolina Besh-Tash od národného parku Sary-Chelek vzdialená len približne 50km a údajne sa dá za 3 dni táto trasa zdolať aj pešo, v Maruške to bolo skoro 500 a potrebovali sme na to celý deň. Sary-Chelek nenavštevuje veľa cudzincov, ale medzi Kirgizmi je tento park populárny viac než dosť, takže zatiaľ čo malé skupinky belochov s veľkými batohmi na chrbtoch krvopotne zdolávajú okolité bralá, miestni piknikujú na brehu krištáľovo čistého jazera. Od ďalšieho z našich nových kirgizských priateľov sme dostali tip ako sa vyhnúť tlačenici pri najväčšom jazere, radil odbočiť na nenápadnú horskú cestičku ktorá nás zaviedla k menšiemu jazeru a to sme mali takmer celé pre seba. Vyskúšali sme všetky Maruškine gombíky a páčky pre jazdu v teréne a užili si nádherný deň pri panenskom plese. Krátku expedíciu do divočiny prerušila búrka a keďže v parku je oficiálne zakázané nocovať, podvečer sme sa vrátili do údolia. Aj keď vieme, že tolerovaná alternatíva je podplatenie strážcu  parku, vôbec sa nám do toho nechcelo, nemusíme porušiť úplne všetky pravidlá.

Pokračovali sme do horského mestečka Arslanbob, tamojšie dva vodopády musia byť posvätné alebo jediné vo veľmi širokom okolí, inak si počet návštevníkov nedokážem vysvetliť. Kyvadlovkové mikrobusy a UAZi naložené doslova po strop a niekedy aj vyššie sa nezastavili celý deň, cestička lemovaná stánkami s blšákovým tovarom z rokov deväťdesiatych. Vlastne to bolo celkom fajn, ale my sme sa šli radšej stratiť do skalných útesov. Značkovanie chodníkov sem ešte nedorazilo, našťastie máme moderné technológie, ktoré nám pomohli naverímboha vytýčenú trasu zdolať.

Hory majú aj tu pekné, o tom nemusíme diskutovať na to máme tiež technológie a galériu. Čo na tomto výlete zaujalo mňa, je vplyv pasenia dobytka na horský ekosystém. Je nebudem vyvodzovať závery len napíšem čo som videl: Sary-Chelek je prísne chránená oblasť, pasenie a iné ekonomické činnosti (s výnimkou predávania suvenírov sú tam zakázané) a na lúkach tam rastú prevažne bodliaky, žihľava, občas priebojnejší iskerník, teda je tam po pás nepreniknuteľného chraštia. V horách okolo Arslanbobu sme videli ďalšie dve tváre horských lúk, cestou hore sme stúpali strmým priesmykom do ktorého sa dobytok očividne občas dostal, ale určite nie často. Znalejší bylinkár by určite napočítal medzi 30-50 rastlinných druhov, všetky rozkvitnuté a voňavé. Keď sme už schádzali dole, druhou stranou „hrebeňa“ pásli sa na lúkach stáda kráv a koní, tráva bola zožutá na centimetrový anglický trávnik, v strmších častiach zadupaná do prachu. Prežívajú tam len dva druhy bodliakov, ktoré sú buď jedovaté alebo dobtku nechutia z nejakého iného dôvodu. Naozaj to netreba s ničím preháňať.

Momentálne sme už ubytovaní v Oši, druhom najväčšom Kirgizskom meste, čo by kameňom dohodil k Uzbeckej hranici. Prechod od nomádskej kultúry k usadlejšiemu spôsobu života v nížinách je pozvoľný, my ako turisti ho badáme hlavne na menu v reštauráciách. Kvas a lacná zmrzlina je stále na každom rohu  a to je to hlavné. Pookrejeme v hostelovej izbe a hlavne v sprche, operieme si zaprášené veci a vrátime sa do tieňa veľhôr. Tu dole je na nás akosi teplo.

Alihas Ibn Muhamad Ládin

Čo by ešte mohlo čitateľa zaujímať je fakt, že našu skupinu sa pokúša infiltrovať miestne teroristické združenie. Jedného dňa, asi v noci, uniesli jedného nášho člena a nastrčili dvojníka. Neoklamali nás ani na 5 minút, hneď ako „Laššky“ odmietol raňajky s tým, že údajne nie je hladný sme vedeli že niečo nie je v poriadku. Keď odmietol Kymyz (lokálnu žinčicu) aj čokoládu už sme vedeli že skutočný Laššky je zviazaný niekde v jaskyni. Vracať sa poňho sa nám už nechce tak učíme agenta Aliho po slovensky a celkom si na nás zvykol, asi si ho necháme.

.

.

.

.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *