20-6-2019 Psy štekajú a karavána ide ďalej

Môj útek pred civilizáciou mohol trvať večne, ale netrval. Keď som pred takmer dvoma rokmi písal posledný článok už som sa rozhliadal po novej práci a mal som pocit, že som pripravený sa ľudovo povedané usadiť. To že som sa na taký dlhý čas odmlčal je znak toho, že sa mi aspoň niečo z toho podarilo a cestovanie som ako hobby zavesil na klinec. No hoci žijem veľmi pohodlný život plný sociálnych istôt, chýba mi sloboda roku 2017 a občas mám pochybnosti či som stále ten istý človek ktorý som bol, keď sme sa vrátili z Mongolska.

Veru, svet sa bezomňa nezastavil a na jeseň 2017 som ho našiel v podobne dezolátnom stave v akom som ho opustil, akurát ja som mal oveľa viac energie s tým niečo skúsiť urobiť (blbec). Za tie dva roky som sa veľa naučil, napríklad ma okolnosti donútili sa znova vrátiť k štúdiu nemčiny. Ak to znie ako že sa chválim tak verte, že každý pokrok v tomto jazyku je draho vykúpený zabudnutím trojnásobného množstva znalostí zo všetkých ostatných čo som doteraz nahonobil, vrátane slovenčiny. Daľšia vec čo som zistil bola, že K3 nikdy nevyrobí z našej cesty dokument, aj keď o tom tak často hovoril a verím, že to úprimne plánoval. Ale nespravil to a došlo mi, že to ani nikdy nespraví a preto som sa do toho pustil sám.

To je totižto jedna z dvoch informácií o ktoré by som sa chcel v tomto článku podeliť: práve dokončujem posledný diel 5 dielneho „seriálu“ o našej ceste: Via Mongolia. Je to dielo úplného amatéra a teda to na žiadneho Českého Leva neašpiruje, som však na toto dielko celkom hrdý, investoval som do neho veľa času a bavilo ma to, ako vyrábať tak aj pozerať. Teraz keď už je všetko takmer hotové sa aktivizoval aj K3 a chcel by to niekde verejne pustiť. Žiadny konkrétny plán ešte nemáme, ale budem vás informovať ak sa niečo podarí zorganizovať. Zatiaľ som aspoň pripravil krátku upútavku (tento raz to máte zadarmo).

Bolo celkom priemné si dlhé zimné večery krátiť prezeraním videí a fotiek z ciest, a nie raz som sa sám seba pýtal prečo som sa toho vlastne vzdal a vrátil do spárov pracovného života. Zistil som, že mi to naozaj chýba a že mi obyčajné rodinné dovolenky vôbec nestačia. Že potrebujem v živote niečo trochu šibnuté a nezmyselné, nejakú bezcielnu expedíciu. Moje šialenejšie nápady sa nestretávali s veľkým nadšením čo sa spolucstovateľov týka a tak sme museli pristúpit k malým kompromisom. Ideme teda na mesiac do Kirgiska. Tak trochu penzisticky ideme letecky a na mieste si prenajmeme veľké pohodlné auto, verím však že to bude užitočná výmena každodenných starostí za nové zaujímavejšie problémy v lone divokej himalájskej prírody.

Stretávame sa okolo 12.7. v Biškeku, posádku a približný plán vám predstavím nabudúce, snáď to tentoraz nebudú 2 roky.

Vraj sa pár ľudí pýtalo či obnovím blog – tak som ho obnovil.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *