20-1-2017 Carretera Austral

z názvu, „Cesta na juh“, je jasné, že toto je len pokračovanienčlánku Al Sur. Cesta je dlhá, ďaleká a tú ľahšiu polovicu mám už za sebou. Čile, ako väčšina štátov, chce mať svoje územia kompaktné a prístupné, výstavba cesty číslo 7 napreduje a sériou kľukatých prašných cestičiek a komp sa môžem výrazne k cieľu priblížiť, no návratu do Argentíny sa asi aj tak nevyhnem. Mám v ceste pár ľadovcov.
Región Los Rios, ktorý mi tak náramne pripomínal Liptov som dnes opustil. Budem si pamätať hlavne vodu, priezračne čistú či v jazerách alebo v riekach, všade bolo vidieť na dno. Dokonca aj v jazere Ronco, najväčšom čo tu majú, ktorému nebolo vidieť na druhý breh, ste v dvojmetrovej hĺbke mohli počítať na dne kamene. Ťažký sopečný piesok vodu nekalí, ľudí tu žije málo a riesam sa tu asi tiež nepáči. Mne zato áno.
Jazier tu majú toľko, že som sa nezdržiaval a jednoducho sa kochal za jazdy. Do večera som spravil vyše päťsto kilometrov a povedal si, že je opäť čas na prechádzku. Dolinu Cochamo som neplánoval, zastihol ma tam večer, všimol som si veľa turistov a na informačnej mapke som našiel pár turistických chodníkov, tak som prenocoval a ráno sa šiel prejsť.
Ako sa zdá, dolinou vedie niečo ako hraničný prechod. Chodníky vedú až k Argentinskej hranici, čo by bola určite krásna prechádzka no 3 až 5 dní som nemal. Vybral som sa aspoň do základného tábora Los Juntas a mám zmiešané pocity. Dolina asi nie je národný park ani rezervácia, napriek tomu láka množstvo turistov a dobrodruhov, povedal by som, že hlavne fanúšikov tzv. extrémnych športov ako horolezectvo, kajakovanie a podobne. Domáci si z toho spravili celkom dobrý neregulovaný biznis.
Kamenné masívy, rieky a vodopády by mohli svojou krásou pokojne konkurovať Yosemitu a ich neprístupnosť z nich musí robiť ešte väčšie lákadlo. Lenže… viem, že turisti sú zvyknutí za služby platiť viac ako bežní ľudia a je to svojím spôsobom v poriadku, pokiaľ sú im nejaké služby poskytnuté. V opačnom prípade ide len o výkupné a na tom princípe tu toho fungovalo viac, od parkovania, cez kyvadlovú dopravu, kemping až po vstupné do údolia, bez udržiavaných či aspoň značených chodníkov.
Hneď na začiatku som bol unesený, niekde sa tu vzal dažďový prales a okrem neviditeľnej vody v rieke a vodopádov bolo všetko zelené. Kamene, kmene stromov, z konárov viseli zelené chumáče machu, papradie a miestna verzia imela, z každej štrbiny na strome vyrastalo niečo čomu sa asi hovorí epifit a ak náhodou niečo nebolo zelené, bolo to tým, že to zrovna kvitlo. Príjemný vlhký vzduch naplnil moje pľúca a občas som pomedzi zeleň zazrel vodopád či sivobiely útes. Tešil som sa, že po údajne 13km prechádzky sa predomnou otvorí dych berúci výhľad.
Preskočím rovno k sťažnostiam. „Chodník“ bol úplná katastrofa, bez značenia a vo veľkom používaný koňmi, povedal by som, že rozbahnený keby polovica materiálu neboli konské hovná. Ludia v snahe nenechať svoje topánky v „bahne“ postupne vyšľapali množstvo obchádzok, čo bez značenia skončilo kopcom slepých uličiek a zdupaním polky lesa. Po siedmich hodinách preskakovania z kameňa na kameň a blúdenia po pralese som toho mal naozaj plné zuby. Kochania teda moc nebolo, musel som sa non-stop pozerať pod nohy.
Ani v cieli to nebolo lepšie, viem že to bol len tábor z kade sa normálne za dobrodružstvom vyráža, ale mal som pocit akoby nebolo dôležité či sa tam návštevníkom páči a či majú čo robiť. Najdôležitejšie bolo, aby si niekto, niekde nepostavil stan zadarmo! Všetko bolo obkolesené vysokými plotmi z ostnatých drôtov. Jediné miesto kde som mohol byť zadarmo bola ulička medzi konkurenčnými kempoviskami a cítil som sa celkom ako dozorca v koncentráku. Sústredil som sa na prírodu, ktorá bola naozsj úchvatná a vyššie v doline to musí byť ešte oveľa lepšie. A cestou dole som sa opäť sústredil len na to, aby som nešlapol do konského trusu, alebo sa nevyváľal v bahne. A ticho som penil od zlosti.

Chcel by som sa vyhnúť častému predchádzaniu hraníc a pokračujem po čilskej strane, aj za cenu rozbitých ciest a nutnosti pár krát použiť kompu. Prvá ma čaká už zajtra ráno z dedinky Hornopiren do Caleta Gonzalo. Potom trochu blúdenia po daždovom pralese, termálne pramene a niekde na konci, konečne, Severné Patagónia a prvé ľadovce.

Zajtra sa s Hrošíkom vydávame na more.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *