2-12-2016 Pred odchodom a tesne po

20161202_213546Veľa času na rozjímanie som pred odchodom nemal, ale možno mi bolo pár krát do plaču, trochu som sa tešil a prepadol ma aj pocit hanby. Ale bol som taký zaneprázdnený, že som to nestihol preskúmať.
Smutno mi bolo, lebo za sebou nechávam dobrý život, pohodlný aj keď trochu osamelý. Zisťujem, že mám veľa priateľov, asi milión známych a skvelú, aj keď možno nie dokonalú rodinu. A aj tak som väčšinu času trávil sám s počítačom alebo v aute. Asi je to aj moja chyba, ale možno to len tak vyšlo, možno som typ človeka akého maju ľudia vo svojich životoch radi, ale nepotrebujú ho tam mať stále.
Teším sa, amerika je nádherné miesto a dobrodružstvo v živote potrebujem. Už je to dávno, keď som sa naposledy skutočne bál. Rád posúvam svoje hranice a otváram si nové obzory. Buďte stále jefen krok mimo svojej komfortnej zóny a budete prekvapení čoho všetkého ste schopní. Momentálne je moje nadšenie zatienené víziou toho, že najbližšie štyri dni strávim vysedávanim po letiskách, lietadlách a autobusoch. To ma naučí tak akurát slabej osobnej hygiene a ako ošetrovať kŕčové žily. Ale budem mať čas písať, teraz sa vznášam niekde nad Rakúskom.
Rodný dom v Gašparove som opustil predvčerom večer a vyrazil som do Banskej Bystrice, pozrieť bratovu rodinku. Majú čerstvé miminko, bola u nich na výpomoc aj mama, tak sme posledný večer strávili spolu takmer všetci, oco doma strážil psi. Včera ráno som vyrazil do Žiliny a potom do Ostravy, z tade do Bratislavi. Bolo to v podstate moje posledné pracovné turné, prevažne týkajúce sa odovzdávania prístrojov a iných vecí a zároveň rozlúčka s viacerými kolegami. Prespal som u Vlada, ktorý bude chcieť za spomenutie svojho mena podiel na zisku z reklami, ale nič nedostane. Sám mám málo. Večer sme boli na pive a dnešná produktivita tomu zodpovedala, večer ma hodil na letisko a cesta sa teda začala v každom zmysle slova.
Let trochu mešká, do Madridu priletíme po polnoci. Mam zabukovaný hostel kdesi v meste, zajtra by som sa chcel poobzerať po centre, lebo do Londýna letím až večer. A chcem sa dobre vyspať, dať si sprchu a podobíjať elektroniku.
A viete kedy som sa hanbil? Keď vidíte matku, čo sa dva týždne dobre nevyspala, ako s láskou drží v náručí svoje dieťa, ako doslova obetuje svoje pohodlie a zdravie za život a zdravie svojho potomka, môže sa stať, že vám vaše vlastné konanie začne pripadať neskutočne sebecké. Určite budem v najbližších týždňoch glorifikovať cestovanie, slobodu a naviazaný štýl života, ale vedzte, že moje priority ležia niekde úplne inde. Nie všetko po čom v živote túžime sa podarí…

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!