19-8-2017 Kirgiszko

Dnes sme prekonali svoj desaťtisíci kilometer. Kdesi v okolí malebného jazera Song-Kol v Kirgistane, nemáme to spočítané úplne presne. Krátke zamyslenie nás dostalo do realistickej perspektívy toho, čo sme si to vlastne vymysleli za cestu: nie sme ešte ani v polovici. Lebo svet je veľký a krásny a chceme vidieť všetko a rýchlo a potom to takto dopadne. A tak aj tá najkrajšia krajina sa zmení len na defilé výhľadov a panorám. Niekedy to mrzí viac a niekedy ešte viac, ale tak to je, nedá sa vidieť všetko.

Prestávku po zdolávaní veľhôr Tadžikistanu sme si dali v nížine mesta Oš, trochu zaprášenej metropoly južného Kirgiszka. Internet, sprcha, práčka a podobné moderné vymoženosti. V meste sme si obzreli múzeum a mauzóleum, ale doteraz nevieme ktoré bolo čo, lebo ani jedno nám nepripadalo ani ako múzeum ani ako mauzóleum. Každopádne ďalšia pamiatka UNESCO odškrtnutá. Pobehali sme miestne posvätné pahorky, ochutnali sme kvas z cisterny pri ceste, na večeru boli ujgurské šašlíky a deň sme zakončili pivom. Mal som v pláne aj niečo napísať, ale viete ako to chodí, otvoríte si niekde na konci sveta pivo a do desiatich minút sa odniekiaľ ozve: „To snad slyším Slovenščinu? To není možný!“ A tak sme večer prekecali s Vojtom z valašska pri jeho domácej, ktorú sme mu pomáhali zniesť zo sveta, aby ju nemusel pašovať domov.

Vojta s nami nakoniec zostal ešte dva dni, lokálnych maršrutiek mal už plné zuby a nechal sa uniesť na výlet do divočiny, skratkami cez úchvatnú Kirgiszkú prírodu. Keď videl prvý krát EVku mal isté pochyby, videl čo niektoré cesty robia s domácimi teréňákmi a nechcel veriť, že sa do tých istých kopcov vyberieme s feldou. Ale už na druhý deň večer spriadal plány ako si na ďalšiu cestu pribalí podobné nerozbitné vozítko.  A EVka sa predvádzala v tom najlepšom svetle, šplhala na trojtisícovky bez najmenšieho zaváhania, prachom, štrkom, pomedzi kamene a diery, brodila potoky a s piesňou na perách nás dopravila na odľahlé miesta s panenskou prírodou, pravou krásou divočiny.

Kirgisko je podľa mňa jeden z pokladov na našej ceste. Táto pomerne neznáma a do istej miery, turisticky neobjavená krajina, je extraktom stredoázijskej kultúry a vzorkovníkom prírodnej krásy Himalájí. Okrem toho, že tu nemajú dobré pivo nemám čo Kirgistanu vytknúť. A zmrzlina tu stojí 12 centov. No nekúp to.

Trochu zlou správou je, že K3 nevie nájsť svoj vodičák. V tomto stave sme už boli niekoľko krát, ale tento krát trvá už pár dní a začína to vyzerať, že sa už nenájde. Môže teda šoférovať, len tam kde je istota, že nás nezastaví polícia ani colníci ani vojaci. Mňa vodičovanie baví, dokonca mi to vyhovuje, lebo nudil sa zatiaľ len spolusediaci. Problém z toho bude až pri návrate, keď bol plán ťahať skoro nonstop. Pôjdeme cez Rusko, kde bude šoférovanie skutočná nuda a svetlušky tam môžu striehnuť naozaj hocikde.

Pokračujeme napriek všetkému ďalej, širokým (asi tritisíc kilometrovým) oblúkom mierime k mongolskej hranici. Kazachstan a Rusko asi majú tiež svoje krásy, no pre nás sú to len prekážky na ceste k skutočnému cieľu: Mongolsko. Lebo tí čo túto trasu absolvovali, hovoria, že až tam sa naozaj začína lámať chlieb.

 

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *