18-1-2017 Al Sur

Na juh. Čo som vyrazil zo Santiaga, svet sa mi páči stále viac a viac. Skoro by som povedal, že som šťastný, ak to je ten pocit keď sa nie všetko darí, ale nevadí to, lebo to čo je dôležité je v poriadku. Aj keď sa snažím sám sebe nahovoriť, že nič nie je dôležité. Vstupy do parkov, benzín, mýto a iné veci sú celkom drahé, dôležité je, že je tu krásne a stojí to za to.
Môj útek z mesta bol rýchly a pomerne hlúpy, Cajon bel Maipo je hlboké andské údolie hneď vedľa Santiaga. Takéto miesta bývajú aj napriek nesmiernej kráse trochu otravné, lebo bývajú preplnené. Po hodine a pol jazdy pomedzi kempy a reštaurácie som sa ocitol na konci cesty, v prekrásnej kotline, šťastný a unavený po predošlej rozlúčkovej noci. Vykúpal som sa v bystrinke s výhľadom na ľadovce, svieže horské slnko ma vysušilo a ľahký vánok mi do očí vial prach z doliny, nič nie je dokonalé. Potreboval som si oddýchnuť, od tepla, od hluku, od ľudí a presne to som našiel.
Chybičkou krásy bol fakt, že kaňon je slepou uličkou a na druhý deň som sa musel takmer celú cestu vrátiť po vlastných stopách. Čo nie je úplne dobre, ak sa ponáhľate a samozrejme, už som veľa krát spomínal, že Hrošík je mlsný. Musel som sa začať hýbať, vzdialenosť ktorú mám do konca mesiaca uvaliť, neznie hrozivo, akurát v južnej amerike je moja priemerná rýchlosť asi päťdesiat. Spomínaných 2800 km zo Santiaga do Puerto Natales je najkrajšia a najrýchlejšia trasa, tou však nepôjdem. Pôjdem najkrajšou a teda určite pár stoviek kilometrov ešte pribudne a to znamená veľa hodín v aute.
Presunul som sa do rezervácie Altos de Lircay, skoro tristo kilometrov na juh vyzeralo byť dobrým začiatkom. Cestou som sa zdržal, premávka, nákupi a vyhýbanie sa diaľnici, ktorá je v blízkosti miest drahšia ako benzín… kým som dorazil bolo po štvrtej. Stihol som sa ešte večer trochu poprechádzať, ale za cenu vstupu to bolo málo a tak som sa na druhý deň vydal na najdlhšiu trasu tohto výletu. Vidieť, že už mám topánky! Cesta na sopku Enladrillado je super, väčšinu času je v tieni, takže sa kráča pohodlne a v chládku. Často prekračuje rôzne potôčiky a riečky a namiesto vláčenia vody som použil filter, skvelá vec. Záverečná polhodina už bola na slnku a bez vody, pribudol hmyz, ale aj prvé výhľady na park. A rýchlo som zistil, že sprístupnené časti sú sotva okrajom sopečného masívu siahajúceho hlboko do Argentíny. Neviem prečo ma vždy prekvapí aké sú Andy obrovské, na mape vyzerajú ako pásik na Čilsko-Argentínskej hranici, asi preto. Nie sú len pásik, verte mi.
Vrchol, ak ho tak môžem nazvať, ma naozaj zarazil, na kopci sa namiesto kráteru, kríža, alebo čohokoľvek čo by tam človek čakal, nachádza vydláždená rovinka. Ak by teda dlaždice mohli mať asi tri metre a byť aspoň dvadsať tonové bazaltové kocky. Nezmysel však, a predsa to tam bolo a vraj je to normálny prírodný jav. Línia špicatých vrcholov ďalších sopiek so snehovými čapicami lemujúca horizont, ktorou sa dalo z tejto „terasy“ kochať, tak trochu napovedala, prečo ju tam niekto postavil.
Pod nohami sa mi rozprestieral kraj kresaný rovnakým dielom ľadom ako ohňom a opäť mi bolo ľúto, že nemôžem ostať týždeň. Alebo dlhšie. Cestu dole som si spestril obchádzkou cez Lagúnu del Alto, vysokohorské pleso aké poznáme z Tatier. Kryštáľová voda, skalné útesy naokolo, idylka. Opláchol som sa, najedol, doplnil vodu a bežal naspäť. Dúfal som, že ešte stihnem spraviť pár kilometrov na juh. Aj so zachádzkou k Lagúne odhadujem trasu na skoro tridsať kilometrov s prevýšením tak 2000 metrov a teda si viete predstaviť, ako ďaleko som večer zašiel. Po sotva hodine jazdy som rozložil tábor pri benzínovej pumpe a zaspal. Stihol som aspoň napísať článok o pobyte v Santiagu.
A potom už bolo dnes. Ráno ma zabudil telefonát, lebo naši operátori vedia, že čím ste ďalej od domova, tým viac máte chuť odpovedať na otázky z prieskumov. Dal som si teda sprchu a pokračoval na juh. Čakal ma Región de Los Rios, Kraj riek, alebo veľmi logicky kraj siedmich či deviatich jazier. Neviem lebo si nepamätám a v mape ich je určite viac, plus sa vraj počítajú aj niektoré na argentínskej strane… Každopádne je mi tu úplne super najlepšie za posledné týždne, lebo som konečne v domácej klíme. Vrcholí tu leto, kombajny sa preháňajú po dialniciach, na oblohe ani mráčik, stopárov ako maku. Leto. Ale také naše, pekné leto, vzduch sa dá dýchať, lebo má menej ako tridsať stupňov a obsahuje aj niečo iné ako prach (napríklad vodu, peľ a kyslík). Dokonca tu majú ešte krajšie leto, lebo je to krajší kraj. Lúky sú naozaj rozkvitnuté – pamätáte? Kvitnúce lúky nebývali vždy len romantický obraz klasických basnikov, niekedy naozaj kvitli, ako tu. Zmiešané lesy, čisté potoky, sem tam niekto pasie kone či ovce, ale príroda vyzerá ako príroda, pred tým než sa zo všetkého stal priemysel. Predstavujem si, že v takom prostredí vyrastali naši rodičia, alebo aspoň ich rodičia. Okrem sopiek samozrejme, tie sme na Slovensku nemali ani vtedy, Poľana sa nepočíta, vôbec na sopku nevyzerá. Tým som asi zhrnul čaro regiónu ako takého, pripadá mi taký nepoškvrnený civilizáciou a zároveň na mňa dýcha domovom. O sopkách asi budem teraz písať viac, juh Ánd je nimi priam posiaty.
Do kraja som vstúpil cez Parque Nacional Conquillio, jeho stredobodom je vulkán Llaima, stále veľmi aktivny, naposledy chrlil lávu a popol len pred ôsmimi rokmi a lávové potoky sú stále čerstvé. Sopka, to je ďalší z výsmechov do tváre ľudstva, akí sme malí a skutočne bezmocní v porovnaní so zúriacimi živlami. Ale o tom som už písal dosť. Sme.
Najočarujúcejším momentom dnešného dňa bola aj tak prechádzka okolo malého jazierka pri vstupe do parku. Napriek podobnej klíme, stromi čo tu rastú sú iné ako u nás, len z diaľky pripomínajú náš les. Okrem jedného, ten je z diaľky rovnako ako z blízka úplne z iného súdka. Vyzerá skôr ako zo súdka z doby okolo Triasu či Permu, ani ihličnan ani listnatý, kríženec palmy a kaktusu… na takom si stavali hniezda dinosaury. Dajte si na obrázok jazero s priezračne čistou vodou, z neho trčí pár mohutnych, sknkom vybielených kmeňov, okolo hustá fauna zo sveta dinotopie a ponad to všetko čnie snehom pokrytý kužeľ sopky, s malým oblačikom nad miestom kde by ste očakávali kráter. Žiadna lochneska vo vode neplávala a nevidel som ani pterodaktyla krúžiaceho nad kráterom, podivné zvuky kačiek preberajúcich bahno pri brehu mojej fantázii bohate postačili.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

2 thoughts to “18-1-2017 Al Sur”

  1. Servus Peter!
    Popisu krajiny, klimatu a fauny se pečlivě věnuješ .. jak je to ale s lidma? Bydlí tam někdo? Bereš stopaře? Co ti turisti?
    Fotka sopky je pěkná – skoro jako Fuji 😛
    Jo a pěkné boty, to se musí nechat.
    Mimochodem, minulý týden jsem se z vracel domů z Ravensburgu vlakem (motor auta bohužel naposledy zavrčel – važ si svého Hrošíka) a pěkně jsem si to užil – doslova.

  2. Ľudia sú na celom svete rovnakí a moc ma nezaujímajú, je to tu ale celkom prázdne pár farmárov a obsuluha pre turistov. Stopárov občas beriem, ale chodia po dvoch a ja mám len jednu sedačku tak nie moc často. A celkom sa prejavuje moja vrodená nedôvera k ľuďom s dredmi….

    Akým autom si šiel? Nie snáď mojím novým superbom, to by bola hamba zlikvidovať motor po 20k km….

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *