18-07-2011

Začnem najprv tým k čomu som sa chcel včera vrátiť, nebude toho nakoniec snáď ani tak veľa. Mám pocit, že keby som si robil poznámky cez deň, bolo by toho podstatne viac. Do večera vždy vychladnem.


K čomu som sa to chcel vastne vrátiť? Asi ku všetkému len trochu rozvláčnejšie. Tak začnem opisom mesta, Šanghaj je naozaj veľmi zelené mesto s množstvom parkov, stromov a kríkov a inej zelenej hávede. Sám si presne tak hovorí: „Zelené mesto“. V centre mesta parky zaberajú asi rovnakú plochu ako mrakodrapy, kto ste sa dostali k fotkám, môžte si všimnúť, že skoro na každej je niečo zelené. Moc sa mi to ľúbi. Je to pekné aj užitočné, vzduch v meste za veľa nestojí a nechcel by som to zažiť, ak by v okruhu 10 km nebol ani jeden strom. Podobne ako u nás s obľubou týrame v uliciach javory, tu prevažujú platany, ale videl som aj exotickejšie veci ako oleandre, olivovníky, palmy, a sakury. V parku som zazrel dokonca asi 4 metrový strom krušpánu, normálne to býva ker. A potom ostatné veci ako rododendróny, azalky, bambusy, tavolníky a veľká kopa vecí čo nepoznám. Skrátka snažia sa, aby bolo mesto čo najkrajšie a najobývateľnejšie.

Tržnici sa venovať nejdem, to by som sa zbytočne rozčúlil, preskočím rovno k Shanghai World Trade Centre. To je tá budova ktorú nenazveme ináč než otvarak na pivo. Pôvodne sme sa šli k nemu len odfotiť, Miloš síce spomínal niečo s výhliadkou a potom pridal vysoké vsupné, ale moc ma to netankovalo, kým sme tam neboli. Vstupné bolo naozaj vysoké, podobne ako keď som si pri lezení do ľadovej vody Bajkalu opakoval: „Trepal si sa sem 6000km a teraz sa ani nenamočíš!“, teraz som neodolal tomu aké to bolo jednoduché.

Zaplatíš niečo čo by ťa doma dostalo sotva do kina a môžeš sa chvastať fotkami z vrcholu najvyššej veže v Číne a bohvie kde ešte. Chalani opäť raz moc nadšení neboli, ale išli. Ja nie som žiadny majster presviedčania, jednoducho poviem čo chcem, Laššky povie, že je mu to jedno a Miloš kývne pecami, povie že sme debili alebo niečo podobne pozitívneho a ideme. Hlasovanie dopadá jeden za, jeden sa zdržal a jeden nebol ani ochotný o takej blbosti hlasovať.

Vyhliadka bola prefektná, viditeľnosť bola dobrá, ale koniec Šanghaja sme nevideli. Inak sme videli všetko a pekne z hora. Normálne nemávam strach z výšok ani závraty, sklenená podlaha však robí divy a naozaj som z toho nemal moc sviatočný pocit. Páčilo sa mi, ako sa tam bezstarostne hrali deti a ani najmenej ich netrápila výška ani výhľad. Skôr veci ako eskalátor a plastové tretky, čo predávali ešte aj na 94. poschodí.

A videl som bohatého človeka, skutočne bohatého. A bolo mi z neho zle. Nemyslite si, že som mu závidel jeho peniaze. To nie, lebo ani tie mu nekúpili peknú tvár či sympatické vystupovanie. Ani som nežiarlil pre jeho dve asi 17-ročné spoločníčky, lebo peniaze mu možno kúpili ich prítomnosť, no určite nie lásku. Bolo mi z neho zle, lebo z neho vyžarovalo presvedčenie, že s peniazmi ani nič také nepotrebuje.

Pri našom večernom stratení sa sa ukázala zaujímavá vec, aj keď chalani budú určite namietať, keď si toto prečítajú. Moja metóda „radšej sa prejdime trochu viac s istotou, že to nájdeme“, tromfla ich intenzívnu prípravu s mapami a internetom a ťažkými orientačnými technikami. Stačila maličkosť a celý systém sa im rozsypal a chodili sme do kruhu ako blúdni slováci po Šanghaji. Lašški aspoň berie veci s humorom, Duni sa už dva dni mračí na celý svet a odmieta pripustiť vlastnú omylnosť.

Nemyslel som, že toto napíšem: celkom sa už teším na to, keď Duni pôjde domov. On bude rád, že už to má za sebou a nám bude tiež bez jeho večného hundrovania veselšie. Je to škoda, lebo je tu super, no Miloš skrátka verí, že doma by mu bolo lepšie. Je to od neho… tak zaľúbeno naivné. Alebo ja som zatrpknutý, ktovie?

Tým som vlastne zhrnul aj dnešný deň. Chodili sme po meste a prehľadávali jeden park za druhým, odfotili sa pred budovou, kde sa konalo prvé zasadnutie Komunistickej Strany Číny. Či niečo také, zle sa to prekladá, skrátka tam strana vznikla na národnej úrovni. Majú akurát 90. výročie. Potom už len ďalšie obchody a otravní panáci čo nám núkali hodinky, masáže a kolieskové udelátka na nohy. Dosť sme sa našliapali – až ma bolia nohy.

Aha, a teraz mi Laššky pripomenul múzeum. Na Námestí ľudu je obrovské múzeum s výstavou o čínskej histórii. Rôzne bronzové nádobky, porcelán, nábytok, mince, obrazy, kaligrafia, menšinové kroje a tak ďalej.

Chceli sme ešte nájsť niekoľko domov, čo navrhoval slovenský architekt Ladislav Hudec z Banskej Bystrice, našli sme len jednu. Park Hotel priamo na spomínanom námestí. K ostatným sme nesplašili obrázky a myslím, že ani adresy – hľadať by ich bol nezmysel.

No dobre, tak sme leniví! A čo má byť?

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *