16-4-2017 Ešte žijem

Jeden nemôže mať všetko, ani by nemal. Ja si svoj majetok už niekoľko týždňov nosím na pleciach v otrhanom batohu a zdá sa, že mi to stačí. Keď opomeniem finančnú zálohu na účte, ktorá by ma zrejme dostala z väčšiny šlamastýk, čo sami môžu prihodiť. Šťastie totiž závisí od toho čo očakávate a aké máte ciele. Tempo a dobrodružnosť cesty aké som nasadil v južnej amerike sa v autobuse nedá udržať a začína ma stále častejšie zrádzať zdravie. Klimatizácia v rukách idiota je zbraň!
Snažím sa zachytiť atmosféru posledných dní mojej cesty a vyhnúť sa strohému opisu udalostí. Lebo s láskou spomínam na dni v Patagónii, keď som sa celý deň tešil čo napíšem a či dám prednosť akcii alebo dojmom. Zvykol som si na päť-šesť hodín spánku, v aute, aj na zimu a hlad, behal som po horách so svojou prenosnou domácnosťou ako divoch a zvykol som si na únavu. A dúfal som, že to vydrží, lenže vrátim sa asi rozmaznanejší a lenivší ako som odchádzal a nie som z toho nadšený.
Ak tvrdím, že som z toľkého cestovania unavený tak to je výhovorka. Mohol by som cestovať ešte roky a nebyť množstva drobných boliestiek, s ktorými bojujem od návratu z Antarktídy, ani by som o návrate neuvažoval. Zvykol som si na všeličo, ale keď nemáte svoj domov, SVOJE miesto, útočisko kde si robíte veci po svojom, začnete ich robiť zle a neskôr sa im vyhnete úplne. O čom hovorím? Bez Hrocha som bezdomovec, odkázaný na verejnú dopravu, kde neovplyvním čas ani trasu, ani teplotu, ani len či bude otvorené okienko, alebo na ňom bude nálepka a nič neuvidím, dokonca pri ňom ani nemusím sedieť. Bez Hrocha si nemám kde navariť a som odkázaný na čokoľvek čo zoženiem na ulici. Bez Hrocha musím veci robiť obyčajne, hlúpo a dobrodružstvo sa vytráca.
Moje zdravie začalo bez poriadnej stravy v absurdných podmienkach miestnej dopravy haprovať. O nič veľké nikdy nešlo, plný nos, opuchnutý členok, prievan, hnačka… ale bez prvku jedinečnosti a dobrodružstva to bolo len otravné. Nič viac. Myšlienkami som teraz v Peru pod Machu Picchu, kde som sa rozhodol cestu ukončiť a teraz to trochu ľutujem. Mexiko je super a určite aj zvyšok Karibiku a bez výčitiek by som tu strávil ďalších pár mesiacov. Ale musel by som si kúpiť auto, autobus už nechcem ani vidieť. Radšej by som šiel peši alebo stopom, alebo trebárs aj znova na bicykli. Aj keď to by asi ozaj šlo o život.
Toto nie je záverečné slovo, len píšem čo sa mi premietalo hlavou dnes ráno kým som sa nevyspatý prechádzal vyľudneným centrom pirátskej pevnosti Campeche. Lebo Karibik to nie sú len Mayské ruiny, ale aj palmy, biele pláže, plantáže a piráti predstavujúci temnú ruku chaosu v boji koloniálnych mocností. Mali o čo bojovať, je tu všetko čo v Európe milujeme: kakao, tabak, korenie, cukor, káva a kúsok na sever aj bavlna. A to spomínam len veci čo som videl na jednej haciende, kde som sa včera učil robiť čokoládu.
Takže úplne vybité baterky ešte nemám, stále cestujem a prekypumem činnosťou. Akurát je to cestovanie aké som si chcel odložiť skôr na časy keď budem mat 105 rokov, umelé kĺby a prievan z klímy v autobuse bude rovnaké smrteľné nebezpečenstvo, ako jazda s defektom na Ruta del Muerte, alebo kúpanie sa v Antarktíde.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *