16-07-2019 Štyri príbehy

Vzhľadom na to, že sme sa do Biškeku schádzali v rozpätí 3 dní a doviedli nás sem štyri rôzne cesty požiadal som chalanov a drobnú výpomoc. Dnešný článok bude teda trochu špeciálny, lebo bude mať štyroch autorov opisujúcich štyri príbehy ktoré sa ale z časti prekrývajú. Chalani nie sú žiadni poéti, tak majte trpezlivosť. Na konci sa príbehy spoja a bude to krásne, len treba veriť.

K3: Rozhodne nemám taký spisovateľský talent ako Luky a myslím, že vás budem iba nudiť. Je to len strohý opis cesty. Na gramatiku tiež dosť kašlem tak ak sa vám nepáči slovami klasika Ľuborga Némeša, „Keď sa ti to nepáči tak to nečítaj.“ V tomto prípade preskoč odstavec. Za mňa cesta prebehla bez problémov, ktoré som ani neočakával. V stredu ráno som vstal, nahádzal bagle do auta a šiel som do práce. Tam som sa snažil polepiť čo sa dalo a hajde bus BB. V BB som prespal u kamaráta/kolegu Maťa (vďaka Maťo), ktorý ma na druhý deň ráno hodil na bus do Pešti. Na letisku sme sa stretli Napim. Celý proces od odbavovačky po pristátie v Biškeku trval cca 16 hodín. Turkish Airlines sú naozaj veľmi spoko. Na letisko sme odrazili attak niekoľkých dotieravých taxikárov, vybrali nejaké bubáky a Maršutkou cez jeden prestup sme sa dopravili neďaleko hostela. Lašky nás už očakával. Rýchla sprcha, a neskorý raňajkobed. Bol som celkom unavený takže príchod veliteľa výpravy Lukyho som sa rozhodol dospať. Lašky s Napim išli do mesta.

Laššky: Varíme zemiaky a po prvých dvoch hodinách keď sa nám podarilo zarosiť pokrievku, padlo rozhodnutie vymeniť horák a ja nasledujem K3ho príklad a píšem príspevok.

Do Kirgizska som sa z technických dôvodov dostal o dva dni skôr ako zvyšok výpravy a tak som spravil prvý prieskum cesty z letiska a hostela. Maršrutky z letiska som našiel bez komplikácií a ocitol som sa na sídlisku kde sa mal nachádzať náš hostel. Prvá myšlienka na sídlisku bola predstavenie Bratislavy z Eurotripu: It’s good that you came in summer, it can get very depressing in winter.“ Ale to som Biškeku krivdil, lebo aj keď budovy boli staršie a ošuntelejšie tak všade bolo čisto. Na recepcii nečakal nikto ale po chvíľu som našiel tetu, ktorá upratovala a vysvetlil jej mojou neexistujúcou ruštinou kto som a čo tam robím. Uviedla ma do 5-posteľovej izby, ktorá sa síce nedala zamknúť, ale zase som ju mal celú pre seba. To bol stále len obed, takže som sa ešte prešiel po okolí, našiel trh, kde som si dal po dlhej dobe slaný chlieb, zamenil peniaze, kúpil veľmi výhodnú Megacom sim kartu a v krátkom slede vyskúšal liter kvasu a miestnej žinčice, čo predávajú takmer na každej križovatke. Na druhý deň som sa vybral na prechádzku po Biškeckých parkoch. Najbližšie k hostelu bol Víťazný park (?), tam ma čakal pamätník a veverice. Potom som si chcel pozrieť niečo, čo bolo na mape označené ako botanická záhrada, ale vykľulo sa z toho opustene kríkovisko ktoré mi pridalo tak hodinovú prechádzku na biškeckom slnku (37-38 stupňov). Takže liter maxima (posledný z tria križovatkových nápojov) mi padol veľmi dobre, aj keď chutil ako kvas zmiešaný so žinčicou a podrvenými orechmi, čím sa u mňa zaradil na tretie miesto za prvým kvasom a druhou žinčicou. Ďalší na rade bol Dubový park, ktorý bol najkrajší ale aj najrušnejší.

Na ďalší deň doobeda sa ukázali 2K (K3 a Knapi)  a hneď som ich nahovoril, aby sme skúsili neďalekú reštauráciu Faiza, ktorá bola deň predtým plná o 14:00 aj o 16:00. Pred jedenástou ešte zívala prázdnotou a tak sme si skromne, na koštovku objednali osem chodov. Podvečer na hostel dorazil aj Luky, ktorý vyzeral ako keby došiel z Nemecka pešo. A napeškoval toho naozaj dosť, ale to už asi opíše on sám. Vybrali sme sa na prvú spoločnú večeru k trhu. Skončili sme v reštaurácii so šašlíkmi, mantami a samsami. Luky ako ruštinár výpravy sa zhostil objednávania. Objednal si baraní šašlík a „preložil“ , že to je posledný šašlík v Biškeku. Ešte 5 minút o tom s obsluhou vyjednával, ale s klesajúcou vierou v nášho prekladateľa rástol môj hlad, a tak som prevzal iniciatívu objednal štyri šašlíky, chlieb a čaj a o ďalších 5 minút sme si už pochutnávali na baranine a hovädzine.

Na druhý deň sme prebrali auto, ktorého opis nechám na technicky zdatnejších šoférov. Mňa ako skladníka potešil veľký kufor, aj keď pre ostatných je to evidentne len viac priestoru kde schovávať a strácať veci, ktoré boli zodpovedne uložené.

Napriek tvrdeniam, že máme úplnú tvorivú slobodu, sa začínajú ozývať hlasy, že píšem dlho a tak opis cesty po opustení Biškeku nechávam na ostatných.

Napi a Knapi: Mám vraj niečo napísať. Tak ako všetci. Tak to spravím ako všetci. Vyrážal som z Košíc. Pôvodný plán ísť vlakom padol kvôli výluke a hrozbe zmeškania letu. Na poslednú chvíľu som teda objednal transfer na letisko v Pešti. Cesta prebehla bez problémov, na letisku už od rána čakal K3. Čakanie, následne let smer Istanbul. Pristávame a opäť čakanie. Krátime si ho hľadaním originálneho tureckého kebabu. Neúspešne. Namiesto kebabu sme našli strom želaní a trestuhodne si nič neželali. Odlet do Biškeku, k prestupovým 4 hodinám sa pridala trištvrtehodina meškania. Nakoniec pristávame. Miestnu horúčavu vystrieda klíma nastavená na 16°C v hale pasovej kontroly. Hala je silné slovo, tá miestnosť bola menšia ako sú štandardné rozmery jedného z mnohých duty free shopov v ktorých sme zabíjali čas v Istanbule. Vyberáme batožinu, vyhýbame sa otravným taxikárom a zrazu sme mimo letiska. Čo znamená, že sme minuli bankomat a nemáme hotovosť. Fakt je to tam strašne malé. Vraciame sa spať jediná cesta vedie cez klasickú kontrolu (detektor atď.). Vyberáme somy a absolvujeme druhé kolo s taxikármi a sme opäť von. Sadáme do mašrutky a vyrážame smer Biškek, kde nás v hosteli čaká Laššky. Mašrutky si zaslúžia odstavec extra.


Mašrutka je mikrobus, tu väčšinou Mercedes Sprinter, s presnou trasou, ale veľmi variabilnými zastávkami. Sú označené číslom a tabuľkou s hlavnými orienatačnými bodmi, samozrejme v azbuke. Mašrutky stoja na vyznačených zastávkach a okrem toho všade, kde ľudia potrebujú. Nie je výnimočné, že vystupujú, keď sa stojí na červenej.
Náš šofér mal celkom naponáhlo. Vyberal peniaze za jazdy a hýbal sa skôr než sa zavreli dvere. Takmer celú cestu sme mali výhľad na zasnežené hory, ktoré kontrastovali s 38°C Biškeku. V mašrukte bolo samozrejme ešte viac a znesiteľné to bolo len vďaka prievanu z okienok. Možno preto sa ten šofér tak ponáhľal. Vystupujeme na konečnej a naskakujeme do ďalšej mašrutky. Vďaka Lašškymu vieme správne číslo a nejdeme na slepo ako on. Úspešne nachádzame hostel, zvítame sa a vyrážame testovať miestnu kuchyňu. Ochutnávame vo veľkom štýle v priebehu pár minút nám na stole pristávajú dva druhy polievok (jedna z nich boršč) a 6 ďalších jedál. Výsledok testu je, že miestne jedlo je veľmi chutné, prevažne mäso, často baranina. Nemenej dôležité zistenie je, že K3 nezje ani zďaleka toľko čo zvyšní členovia výpravy. Návrat na hostel, cestou kupujeme na ulici kvas. Krátky oddych na izbe, aby sme nešli cez najväčší úpek a vyrážame s Lašškym kúpiť plyn do variča. Cestou ochutnávame zvyšné dva druhy pouličných nápojov, ktoré sa predávajú v tých istých stánkoch ako kvas. Stánok v tomto prípade znamená slnečník so stolíkom na ktorom sú tri sudy s pípami. Kvas vyhráva na chuť, na energetickú jodnotu maxim, čo je niečo ako žinčica s pomletými orechami.
Späť na hostel K3 stále spí. Čakáme na Lukyho. Luky prichádza a odteraz už píše on.

A zase ja: Môj posledný deň v práci bol zároveň prvým dovolenkovým. Odlietal som o jedenástej večer zo Štutgardu a do Biškeku som dorazil nasledujúci deň poobede cez Moskvu. Moc som toho počas noci nenaspal a keď sa na letisku objavil taxikár čo veľmi rýchlo klesol s cenou z 20 dolárov na 4 tak som sa naivne nechal ukecať. Vidina pohodlného a rýchleho presunu priamo do postele v hostely namiesto dvojhodinového nosenia batohov po rozhorúčených mikrobusoch mi za tie 3 doláre extra stála. Lenže taxikár je taxikár a po ¾ cesty sa začal tváriť, že na letisku hovoril o inej adrese a po 25km jazdy chcel za posledných 5 zdvojnásobiť cenu. Keby som nebol na dovolenke tak sa asi rozčúlim a nedám mu ani floka, ale keď neprejavil žiadnu ochotu zjednať kompromis ktorý si aj tak nezaslúžil nechal som sa vyložiť pri nejakom centrálnom námestí a rozhodol sa cestu dokončiť v MHD. Nakoniec som toľko váhal či do maršrutky nastúpiť či nie, až som sa vybral pešo. N každej križovatke tu za pár centov dostať kúpiť chladený kvas, mesto bolo pekné a 4,5km s báglami na pleciach nie je úplne odveci začiatok dovolenky ktorá bude hlavne o turistike. Na miesto som dorazil primerane spotený a s bohatým rumencom v tvári.

Nasledovala večera, trocha motania sa po tržnici, ktorú Laššky nespomenul aj keď na nej určite strávil najviac času zo všetkých atrakcií v Biškeku. Pivko a zaslúžený spánok.  Nasledujúce ráno sme prebrali auto a prískokmi od stánku s jedlom po stánok s iným jedlom postupovali smerom na mesto Talas. Aklimatizáciu na nadmorské výšky nad 3000 m.n.m. zahájime pri jazere Besh Tash.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

2 thoughts to “16-07-2019 Štyri príbehy”

  1. Ahoj.Držím Vám všetkým palce, aby ste úspešne absolvovali všetko, čo ste si pred touto cestou predsavzali.
    Všetkých Vás pozdravujem,

    Miroslav Knapčok st.

  2. Ďakujeme, je to dovolenka. Predsavzali sme si hlavne prežiť a trochu si oddýchnuť 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *