14-9-2017 Neviditeľný nepriateľ

Z cesty domov som článok už písať nechcel, 16 hodín sedenia denne v aute počas piatich dní sa dá len ťažko natiahnuť na viac ako 300 slov. Ale naša zastávka v Černobyle si článok, aspoň krátky, zaslúži. Lebo mám pocit, že väčšina ľudí netuší, čo si má pod tým predstaviť a ako sa veci majú. Ale ak neviete čo sa tu pred tridsiatimi rokmi stalo, v tomto článku sa to nedozviete, takých článkov je už podľa mňa dosť. Ale mali by ste to vedieť, tak si niektorý z nich nájdite a naštudujte.

Radiácia je skutočne neviditeľný nepriateľ, bola ním v 86-tom a je to tak aj dnes. Keď sme sa v mikrobuse približovali k reaktoru číslo 4, ťažko by som z okna našiel rozdiel medzi zdravou a rádioaktívnou zónou. Nádherný jesenný deň, vlažný vetrík sa pohrával s lístím na žltnúcich osikách. Nič na okolitej prírode nenapovedalo, že niekoľkohodinová prechádzka lesom by vás tu mohla zabiť. Veľmi pomaly a bolestivo.

Rádioaktívne žiarenie nemá veľký dosah a nefunkčný reaktor je zakrytý železobetónovou hrobkou, ponad ktorú minulý rok postavili daľší, oveľa väčší a sofistikovanejší štít. Môžete sa s dozimetrom postaviť pár desiatok metrov od miesta najväčšej priemyselnej havárie v histórii a nenamerali by ste vyššie hodnoty ako na Chopku. Problém spočíva v tom, že kým bol reaktor zakrytý, trvalo to niekoľko týždňov a medzitým z roztaveného jadra unikali rádioaktívne pary a prach. Bol to problém celej Európy a môžme ďakovať počasiu, že na Slovensko toho zafúklo len veľmi málo. Najviac prachu samozrejme ostalo v okolí elektrárne a aj napriek enormnému úsiliu krajinu očistiť, sa tu nachádza nespočetné množstvo miest na ktorých sa váš dozimeter ide zblázniť. Prach je totižto sviňa, vietor ho zafúkne hocikam a s pomocou ďažďovej vody vsiakol do pôdy. Niekde je rozptýlený a niekde sa koncentruje, nebezpečné miesta neustále menia pozície a je prakticky nemožné ich objaviť a zlikvidvať všetky. Cesta po ktorej sa pohybujú turistické autobusy a miestny personál je prehľadaná dobre, ale nezchádzal by som z nej.

Náš zájazd bol zorganizovaný veľmi dobre, dramaticky. Počas cesty z Kyjeva nám pustili dokument, aby sme rozumeli čo sa stalo a zastávky priamo v chránenom objekte boli usporiadané tak, aby sme čo najlepšie pochopili následky celého incidentu. Dva miesta ma naozaj priviedli do rozpakov, prekvapivo to nebolo ani opustené mesto ani gigantická ochranná kupola nad miestom havárie. Boli to boli pomníky, a pomníky obyčajne neznášam, pripadajú mi zbytočné. Jedným bol jednoduchý dvojrad ceduliek s menami, dlhá alej značiek s menami obetí po oboch stranách chodníka. Bol tu však malý rozdiel od iných podobných pomníkov, na značkách boli v zdanlivo nekonečnom rade napísané mená dedín. Lebo keď sa bavíme o jadrových výbuchoch, musíme zväčšiť merítko, vypisovanie strát človek po človeku je neefektívne. V tomto prípade to, dovlím si povedať, dobre dopadlo a dediny stačilo evakuovať – natrvalo. Počet obetí sa dá len ťažko určiť, lebo účinky radiácie sa môžu líšiť a sú dlhodobé. A to tu ani nešlo o skutočný výbuch, skôr o nekontrolované vyhorenie paliva, po svete sú nastražené oveľa horšie veci. Desattisíce hlavíc, ktoré sú stavané na to aby pri výbuchu zasiahli čo najväčšiu oblasť a zničili čo najväčší kus Zeme. Z toho mi behá mráz po chrbte.

Druhý pomník pri ktorom som sa musel zamyslieť bol venovaný požiarnikom a zamestnancom elektrárne, ktorí ako prví zasahovali na mieste a zabránili najhošiemu – skutočnému výbuchu. Všetci do jedného do niekoľkých dní zomreli hroznou a bolestivou smrťou. Pomník je venovaný „Tým ktorí zachránili svet!“, a venovanie nemohlo byť viac pravdivé. A všetci hrdinovia z holivúdskych trhákov sa môžu strčiť, toto je skutočný svet a ľudstvo dospelo do fázy keď ho naozaj treba zachraňovať. Bŕŕ, zase ma striaslo.

Zvyšok výletu bolo už len obzeranie opustených miest a dedín. Možno to bolo tým krásnym počasím, ale to ma už moc nebralo. Prázdne domy som už videl a nie sú nijako hrôzostrašné, v každom poriadnom meste ich nájdete hneď niekoľko. A bolo by náramné, keby všetky naše mestá oplývali takou nádhernou zeleňou ako Pripjať. Toto miesto sa možno líšilo jednou drobnosťou, opustené domácnosti, školy a ihriská som spoznával. Hračky v škôle sa nápadne podobali tým s ktorými som sa hrával ja a bol to čudný pocit uvedomiť si, že toto tu neopustili pred sto rokmi, ale ešte počas môjho života (rok pred mojím narodením, ale to je detail). Evakuácia síce pár dní meškala, ale keď na to prišlo, trvala len niekoľko hodín a všetko tu ostalo len tak ležať.

Všetko ostatné sú pre mňa len dohady a špekulácie a každá užitočná vec sa môže v rukách idiota zmeniť na zbraň a nemali by sme zabúdať na to čo sa stalo, mohlo stať a čo sa stať ešte stále môže.

S K3m sme už doma a vraciame sa k normálnemu životu, ešte sa asi donútim k záverečnému článku, ktorým celú túto dobrodružnú výpravu uzavriem a to bude všetko. Možno jedného dňa K3 dokončí dokument a na ten som aj ja zvedavý.

 

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *