14-1-2017 Postavičky

Napísať tento článok sa naozaj nútim, nie je totiž moc o čom. Ale to sa stáva, keď sa vrátite z prírody a usadíte sa vo veľkomeste. O Santiagu nemám čo by som vám napísal, je to mesto, je veľké a žijú v ňom ľudia. Vraj sa hovorí, že Santiago nie je Čile, ale to ho v mojich očiach robí ešte rovnakejším s ostatnými hlavnými mestami sveta.
Jeden deň som si vyrazil na zadarmo prechádzku so sprievodcom po meste, ono keď sa povie zadarmo tak sa myslí za dížka. Celkom ma však zarazilo, keď na záver chlap povedal, aby sme neblbli a že čokoľvek okolo desať dolárov na hlavu je ok. V určitom momente náš bolo určite vyše päťdesiat, ale aj k záveru ostalo cez dvadsať ľudí. Aj napriek tomu, že polovicu času nám ukazoval svoje „obľúbené“ reštaurácie a suvenírshopy, by som mu dal dolár dva, lebo som sa pomedzi to veľa dozvedel. No potom, čo ohlásil svoju obvyklú cenu, som zobral jeho nápis na tričku coslova a vybral sa preč. Za trojhodinovú prechádzku po meste by si nezdanených dvesto-tristo dolárov nezaslúžila ani Sher, nehovoriac o určite nie nezištných reklamných vsuvkách.
Čo som sa teda dozvedel okerm toho, že Santiago nie je Čile, no napríklad ako sa Pinochet dostal k moci a ako o ňu po tridsiatich rokoch prišiel. Ako sa ešte dodnes ozývajú spory medzi prisťahovalcami a pôvodným obyvateľstvom a to, že Čilania majú radi sladké. Boli sme aj pozrieť dom Pabla Nerudu, teda jeho rekonštrukciu, lebo ten pôvodný armáda po pohrebe zbúrala. Ako skoro v každom meste, aj tu majú kostoly a múzea a paláce a všetky vyzerajú rovnako. Bol som v národnom múzeum, no bez anglických vysvetliviek som veľa rozumu nepobral. Akurát som si všimol, že obdobiu pred kolonizáciou venovali jednu malú miestnosť, španielom asi dve trochu väčšie a zvyšných asi dvadsať bola revolúcia a všetko okrem vojenského puču, keď sa moci chopil Pinochet. Ale to sa od národného múzea asi dalo čakať. Chcel som ísť aj do druhého, oveľa väčšieho múzea, venovaného pravé predkolumbijskemu obdobiu, no nemal som peniaze, kartou sa platiť nedalo a bankomaty boli zavreté lebo bola sobota.
Toľko k Santiagu, zaujímavejšie to bolo na hostely, aspoň pre mňa. Mal som elektriku a internet a potreboval som poriešiť veci, ešte v Argentíne som spravil niečo,k čomu by som sa doma asi nedonútil: začal som aktívne riešiť svoju samotu. Teda chcel som predať Hrocha a narazil som na pár inzerátov od ľudí čo by nejaké auto potrebovali kúpiť. Okrem kúpi som navrhol aj možnosť cestovať spolu, čo by ich asi vyšlo lacnejšie a ušetrilo kopec papierovačiek. Všetky fázy tohto snaženia odpisovať nejdem, našiel sa jeden český pár čo by mal záujem a najprv som ich v Santiagu chcel počkať. Potom sa ale našli šialenci čo by Hrošíka normálne kúpili aj s tým, aká je moja momentálna papierová situácia. Akurát, sú v Puerto Natales, čo je najjužnejší čilský prístav a teda 2800 km od Santiaga. Ukecal som ich nech mi dajú na cestu dva týždne a tak sme sa dohdoli na 30. januára.
Čechom sa do takého zrýchleného presunu nechcelo, navyše sa priznali, že len cesta do Santiaga by im trvala ešte skoro týždeň a aj potom, ktovie ako by to dopadlo. Nie je ľahké nájsť niekoho s kým si cestovne rozumiete. Veľa ľudí láka lacné cestovanie vo vlastnom aute, ale po pár dňoch vidieť, že sa im cnie za komfortom predplateného života. Internet a teplá sprcha, turistické výlety so sprievodcom, autobusy čo sa presúvajú dňom aj nocou a nepotrebujú sa každých 600 kilometrov vyspať. Ušetrenie pár peňazí môže znamenať veľa starostí a diskomfortu, nie každý je na to stavaný. A nie vždy naozaj ušetríte, ja už dlhšiu dobu počítam a nejako mi to nevychádza. Ale sloboda pohybu a vedľajšie uličky mi budú chýbať. Hrošík sa chtiac-nechtiac stal mojim domovom.

V Santiagu som nakoniec ostal tri noci, o dve viac než si zaslúžilo mesto, ale asi menej než si zaslúžili ľudia ktorých som spoznal na hostely. V čele týchto šialencov hrdo stojí päťdesiatnik Orlando, rozvedený predavač parfumov. Cez internet si našiel priateľku na Costarice a sám sa priznal, že je taký zaľúbený ako by mal pätnásť. Po niekoľkých rozhovoroch to môžem potvrdiť. Chlapík ktorého som volal Gruu, lebo vyzeral presne ako táto postavička z filmu Ja zloduch – nepreháňam, mohol slúžiť ako predloha, postava, tvár, hlas aj temná minulosť. Recepčná Karin, ktorá mi kreslila srdiečka do prachu na aute a posledný večer prikvitol Max, asi dvadsaťročný Francúz ktorý si prisadol medzi nás, starých corgoňov, ako by bol na liste pozvaných už celé týždne.
Ťažko povedať, čo mi na týchto ľuďoch učarovalo, bolo s nimi fajn. Posledný večer sme kúpili pár pív a neskôr aj vodku a prekecali sme celú noc. Všetci vraveli, že mám ešte pár dní ostať, ale musel som ísť. Pred sebou samým na úteku, ako som sa definival. Tentoraz som však naozaj potreboval vypadnúť. Horúčavy v meste mi už liezli na nervy a mám pred sebou dlhú, rozlúčkovú cestu. Do chladu, na juh, do možno najkrajšej krajiny na svete.

 

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

One thought to “14-1-2017 Postavičky”

  1. Pěkný zápis, Peťo!
    Jak to teda bylo doopravdy s Pinochetem?
    Ještě, že jsou na světě Češi, Slovák má hned lehčí život, co? 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *