12-8-2017 Uzbekistan

Do Uzbekistanu sme vstúpili ako praví obchodníci, až po strechu naložený vzácnym tovarom. A na streche sme mali ešte viac benzínu. Naplnili sme nádrž, všetky kanistre a pre istotu aj jednu bandasku na vodu. Colníkovi sme tvrdili, že limit sa počíta na hlavu a nie na vozidlo a teda, že ho prekračujeme len mierne, o 15 litrov. On hovoril o pokute, ja som chcel radšej zaplatiť clo, no nakoniec sme našli zhodu v tom, že on nemá nič z platenia cla a nám nič neprinesie platenie „pokuty“ a šli sme každý po svojom.

Uzbekistan má totiž nekresťanské (doslova) zásoby zemného plynu a tak import iných palív obmedzuje, to je super pre ich ovzdušie a čierny trh, ale nie tak dobre pre nás. Bolo jasné, že ani všetky naše prepašované zásoby nám na celú cestu až do Tadžikistanu nevystačia a, že budeme musieť doplniť palivo „pod rukou“. Čierny trh to sú vlastne len ľudia, čo benzín nakúpia keď sa náhodou objaví na pumpe v Taškente a potom ho so ziskom predajú v čase nedostatku, niekde na vidieku, kam sa normálne nedostane. Možno ho medzitým niečím nariedia, ale to by bola z mojej strany špekulácia ktorú nemám ako dokázať. Okrem divného smradu, farby a nízkeho výkonu motora. Inak sú to milí ľudia, ako ostatne všetci Uzbeci s ktorými sme sa stretli, a dobre sme si pokecali o tom ako nejaký uzbecký národný hrdina v 42. oslobodzoval Československo. Keby nám bez opýtania nezačali bantovať a kaziť vrchnáky na bandaskách, tak ich pochválim ešte viac, ale nahnevali ma.

Ale k našej ceste, naše dobrodružstvo v Uzbekistane začalo opäť na rozbitých cestách púšťou, no už po niekoľkých hodinách kľučkovania pomedzi diery po najrovnejšej ceste akú som kedy videl, sme sa dostali na niekdajší breh Aralského jazera. Bola to zatiaľ naša najnedôstojnejšia zastávka na tejto ceste, vysychajúce more, spustnuté pobrežné mestá, prežívajúce zo štátnych dotácií a slabého turistického ruchu. Pohľad na hrdzavé vraky lodí uprostred púšte je na zamyslenie: viem, že vyschli už aj väčšie moria, je to pomerne prirodzený jav, zarážajúce pre mňa je, ako rýchlo sa môže ekosystém úplne zrútiť. Za menej než jeden ľudský život. Môžeme si byť istí, že u nás sa také niečo nestane? Keď si všímam všetky tie žltnúce a vyschnuté smreky v našich lesoch, môže sa stať, že už naše deti budú žiť v kraji ktorý nebudeme spoznávať.

Inak na nás Uzbekistan dýchal skutočným orientom a stopy intenzívnej účasti na svetových dejinách sú tu živé do dnes. Mesto Khiva, ktoré sme navštívili ako prvé bolo pred pár storočiami svetovým centrom vedy a vzdelávania. Svojim významom mohlo pokojne konkurovať niekdajšiemu Bagdadu s jeho najväčšou knižnicou na svete. Okrem honosných mešít a palácov je teda v meste aj niekoľko majestátnych pomníkov venovaných miestnym filozofom, matematikom či hvezdárom.

Zavítali sme aj do Buchari, hlavného mesta rovnomenného kalifátu a kľúčovej zastávky na Hodvábnej ceste. Kupci z týchto končín boli rovnako slávni v perzskom zálive či pri čiernom mori, ako v čínskom Siane a Šanghaji. Kráľovstvo existovalo a nadchýnalo svojich návštevníkov až do roku 1920, keď ho po niekoľko týždňovom obliehaní „oslobodila“ červená armáda.

Obe mestá nám učarovali svojou zachovalou orientálnou atmosférou a pre nás veľmi originálnou architektúrou. Lenže, stúpajúci počet turistov, stánkarov, kšeftárov a žobrákov nás moc dovolenkovo nenaladil. Návštevu ďalšieho historického mesta, toho najslávnejšieho – Samarkandu, sme si rozmysleli. Celkom nám vyhovuje túlanie sa po zabudnutých končinách a vtieravý rasizmus niektorých trhovníkov je niečo čo naše romantické potulky históriou kazí. Samarkand plný turistov teda vynechávame. Videli sme smutný koniec mohutnej rieky Amudaria v púšti a teraz po jej brehoch pokračujeme v púti od oázy k oáze do Tadžikistanu a ďalej, až k jej mnohým prameňom medzi vrcholmi pohoria Pamír.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

2 thoughts to “12-8-2017 Uzbekistan”

  1. Ano LandCruiser, boli v nom taki dvaja ukrainci ktorych sme stretavali skoro vsade v Uzbekistane, na hraniciach, pri Aralskom jazere, Chive aj Bukchare. Bolo to celkom mile keď sme ich jedno rano opat stretli ako sa snazia preklznut popri nasom aute…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *