12-7-2017 Gašparovo-Ulánbátar-Lopej

Niektoré veci robím len preto, že môžem a toto leto sa mi naskytá asi jediná, dovolím si povedať, že životná, príležitosť zájsť si do Mongolska, autom. Možno sa aj vrátime. Som doma už skoro tri mesiace, prácu stále nemám a začína ma svrbieť prst na mape, najvyšší čas niečo podniknúť. Mám čas a ešte pár peňazí, našiel som aj človeka dosť naivného na to, aby sa do toho pustil so mnou. Trasu aj motív som vymyslel ja, auto sme vyberali spoločne a všetko ostatné je a bude kompromis. Už teraz nám môžete závidieť do akej pakárne sa to zase púšťame…

Oficiálny názov našej cesty bude asi niečo ako „Severne od Hodvábnej cesty“. Táto obchodná sieť prechádzajúca stovkami krajín a krajov, čo po stáročia spájala svety východu a západu a prepisovala ich dejiny, je žiaľ dodnes „historicky aktívna“. Od vojenských a iných konfliktov sa radšej budeme držať ďalej (Ukrajina, Náhorný Karabach, Sýria, Irak, Afganistan, Kašmír…). Na sever nás posunú aj drahé víza a clá v krajinách ako Azerbajdžan, Irán či Turkmenistan. V Číne sú pre zmenu veľmi citliví na šoférovanie cudzincov s vlastnými autami, čo je však koniec koncov dobre, lebo Mongolsko je aj tak krajšie a dobrodružnejšie. A aj keď s hodvábom veľa spoločného nemá, Džingischánova ríša prispela k renesancii Hodvábnej cesty ako žiadna iná.

Kade to teda pôjdeme. Chceme ísť. Bude asi lepšie ak si na toto vezmete do ruky mapu. Vyrazíme na juh, Turecko aj napriek posledným udalostiam turistov víta a má im rozhodne čo ponúknuť. Arménsko by sme síce videli radi, ale Turecko-Arménske hranice sú zavreté a stáva sa z neho tak slepá ulička, pôjdeme rovno do Gruzínska, ktoré je v poslednej dobe veľký hit medzi milovníkmi exotickejších dovoleniek. Kompa cez Kaspik by nám moc neušetrila lebo Turkmenistanské víza sme sa rozhodli nemať a more teda obídeme zo severu cez Rusko a Kazachstan. Uzbeckou púšťou sa vrátime opäť na juh k Himalájam (niekde medzi tým sa na chvíľu vrátime do Európy), Tadžikistan obídeme po Pamir Highway, ktorá nás zavedie až do Kirgizska. Potom sa budeme musieť vyhnúť spomínanej Číne, teda opäť Kazachstan a Rusko, a hurá do Mongolska. Tam cesty nemajú a plánuje sa to veľmi ťažko, hlavne budeme musieť brať ohľad na stav vozidla a časovú tieseň ktorú si zrejme medzitým vytvoríme. Takže napíšem, že „nejako“ sa dostaneme do Ulánbátaru. Na ambasáde si požiadame o ďalšie ruské víza na cestu dom a pôjdeme najkratšou cestou cez Rusko do Európy. Ale asi budeme zase obchádzať Ukrajinu a Bielorusko, cez Lotyšsko, Litvu a tak.

Všade sú tam cestou veľmi pekné a zaujímavé miesta a budeme sa snažiť z nich čo najviac vidieť. Priložím aj náčrtok našej trasy, pre pobavenie. G-realita hovorí, že je to okolo 20 000km čo je na 6/7 týždňov aj na moje pomery až-až a úplne všetko určite nestihneme. Ak to vôbec stihneme. Na cesty by sme sa chceli vydať 28. júla a 19. septembra sa mám hlásiť na úrade pre sociálne veci, medzi tým to musíme stihnúť.

K predstaveniu expedičného tímu: odvážnu dušu čo ma bude na tejto ceste sprevádzať dobrí priatelia volajú K3 (čítaj: Katri). Krstným je tiež Peter a označovať ho tak budem len v zlosti, aby nebolo jasné na koho nadávam. Moc skúseností s podobnými šialenstvami nemá, ale má dosť dovolenky a dlhodobo ho podobné výpravy zaujímajú. Milovník prírody, piva a vojenskej histórie… viac by sa hodilo, keby vedel opravovať autá, alebo aspoň po rusky, ale moc na výber nebolo. V takýchto malých zostavách musia všetci (obaja) robiť všetko, ale oficiálne bude evidovaný ako navigátor. Bude tiež zodpovedný za video-dokumentáciu cesty (profi premietač).

Kľúčovú rolu v našom tíme bude samozrejme hrať dopravný prostriedok. Obsadenie tejto pozície bol oveľa náročnejšie, keďže tu je ponuka podstatne širšia. Po nekonečných diskusiách s odborníkmi naprieč názorovým spektrom sme sa pri treťom pive rozhodli pre Felíciu. Potom sme zistili, koľko si Mongoli účtujú za dovoz vozidiel nad 10 rokov a výber začal odznova. Skončili sme opäť pri Felde, na výkonnejšie moderné autá sme jednoducho chudobní a čo nemáme na účte, budeme musieť vynahradiť odhodlanosťou prípadný vrak z Mongolska odniesť hoc aj na saniach. Moja myseľ sa hneď ubrala za balkánskym hrdinom Cliffhangerom, s ktorým som okrem južných zemí bol aj za polárnym kruhom. Tento životom bitý vehikeľ žiaľ nemá ani po 19 rokoch vernej služby pokoj a stále na ňom závisí živobytie asi štyroch rodín. Má skrátka služobné povinnosti. Tak sme si zaopatrili staršiu a jazdenejšiu kópiu, tiež zelenú feldičku EV-ku (čítaj: expedičné vozidlo-ku), ktorá to musí dať aj keby na chleba nebolo. Lebo ak nie, tak naozaj nebude.

Aktuálny stav cca dva týždne pred odchodom je pozitívny. Máme už vybavené všetky víza a s tým súvisiace papiere, aj pre EVku. Treba nám ešte medzinárodné vodičáky, čo snáď nebude na dlho. EVke sme už dali do poriadku zadnú nápravu, budúci víkend príde na rad tá predná, mapy na cestu sú snáď niekde v pošte a ostatné drobnosti sa hádam budú dať vyriešiť na poslednú chvíľu. Detailom prípravy sa budem možno venovať podrobnejšie neskôr, tento článok vás má len navnadiť. Niečo mi hovorí, že sa cestou budú diať veci nevšedné a uvidíte fotky a videá nevídanej krásy. Možno odfotím aj K3ho…

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *