11-1-2017 O nesmrteľnosti chrústa

Konečne mi nie je teplo, som na hranici Andských veľhôr s výhľadom na horu Aconcagua. Najvyšší vrch sveta mimo Áziu. Nie som ani tak na hranici hôr ako na Čilsko-Argentínskej hranici, ktorá je vďaka podmienkam rozhodená na asi dvadsiatich kilometroch. Určite je to jeden z najkrajších hraničných prechodov sveta.

Cesta cez Andy do Santiaga sa vinie nekonečným údolím, pomedzi kopce akoby zozbierané zo všetkých pohorí sveta. Pestrosť farieb a tvarov nemá hraníc a mám pocit, že pri voľbe trasy sa inžinieri nesústredili na najvhodnejšiu cestu, ale nechali sa uniesť výhľadmi a emóciami. A to som ešte nevidel všetko. Z Mendozi do Uspallata (taká horská dedinka na križovatke ciest) som vyrazil po Ruta Nacional 13. Ani by ma to nenapadlo, ak by som nenarazil na pár varovaní aké je to tam zlé a nebezpečné a že nádherná scenéria to nevyváži. To znelo ako pozvánka a som rád, že som ju prijal. Ruta Nacional 13, RN13, by si tiež zaslúžila vlastnú báseň, začína poeticky na miestnom smetisku a končí výhľadom na Andy vo svojej najmajestátnejšej póze s Aconcagou ako dominujúcim prvkom. Históriu cesty si vymýšľam, ale bolo to presne takto: Voľakedy dávno, tak v šesťdesiatych, sedemdesiatych rokoch, keď ešte neexistovala ťažká technika a Argentina a Čile neboli kamaráti, miestny ľud so svojimi batôžkami a somárikmi používali chodníček zvaný RN13. Potom prišla budúcnosť, veľké stroje z ďalekého sveta postavili parádnu asfaltovú cestu číslo 7 pre turistov a RN13 upadla do zabudnutia. Z máp ju nevyškrtli buď z nostalgie, alebo zo zlomyseľnosti, no udržovať ju prestali neomylne. Dnes ju používajú len dobrodruhovia a nešťastníci so zlou mapou, inak by si ju už jarné povodne a zosuvy štrku dávno zobrali za svoju. Aj ja, som sa ako dobrdruh so zlou mapou vybral týmto viac chodníkom ako cestou a vysmievajúc sa smrti v roklinách, som hnal svojho Hrošíka okolo balvanov a výmoľov k novým horizontom v ústrety nových krajov. Bola to nervydrásajúca sranda a stálo to za to. Okrem výhľadov ktoré môj foťák, schopnosti a trpezlivosť asi nezachytili, som videl stádo divých lám (alebo alpák alebo to tretie čo tu majú) a cesta končila v údolí sto farieb (Siento Colores), a to vyzeralo naozaj ako z iného sveta.
Parkujem pri vstupe do národného parku a hora Aconcagua sa mi trochu skrýva, no vrchol vidím. Posledný paprsok slnka musel patriť jemu a zatiaľ čo sa údolie ponára do hlbokej tmy viac než polovica hory je stále jasne osvetlená a dáva najavo kto je tu pánom. Kým som sledoval miznúce lúče na Aconcague, zpoza niektorého z iných vrchov vyskočil mesiac. Strieborno-biely žiari na tmavnúcej oblohe nie ako mesiac, ako fosforeskujúca hviezdička na strope detskej izby. Akým zázračným prachom musí byť posypaná tá pididružica Zeme , aby odrazila toľko svetla?

Na druhý deň som sa vydal po chodníku na horu ktorú miestny uctievajú takmer ako božstvo. Cesta na vrchol trvá za dobrého počasia takmer dvadsať dní, ale do základného tábora sa dá vyšľapať za tri hodiny a na to som si trúfol aj v mojich sandáloh. Nebude to prvý krát čo v nich prekročím hranicu tritisíc metrov. Vysokohorské údolia sú čarovné, svojou surovou krásou a očividnou nehostinnosťou človeka lákajú hlbšie a hlbšie, desiatky kilometrov do pasce surovej, drsnej prirodzenosti. Tu kraľuje fyzika: gravitácia a výmena energií. Voda padá dole, mrzne, láme kameň a ten padá dole. Vo svite slnka sa voda topí a steká v divokom prúde unášajúc sutiny hlbšie do roklín.
Včera som sa zamiloval do hôr a keď som dorazil do cieľa necítil som potešenie, ale ľutoval som, že nemôžem pokračovať v pokojnom tempe deň za dňom až na koniec chodníka. Nie aby som dosiahol vrchol, nie kôli čiarke do zoznamu zdolaných kopcov, len kvôli ceste samotnej. Ak som tisíc krát predtým povedal, že cesta má byť cieľom, tak včera som to naozaj cítil. Zen budhisti nachádzajú osvietenie v jednoduchých každodenných činnostiach, jednu takú som našiel.

Sám v prírode nie som zaťažený predsudkami, nemusím rozmýšľať nad dobrým a zlým, nikto mi nemeria čas a pohnútky všetkého živého aj neživého okolo mňa sú jasné. O koľko iný je život ľudí.
Obklopený kamennými hradbami by som sa mal cítiť malý a bezvýznamný, no bol som rovnakou súčasťou všetkého ako vrabce čo zbierali zrnká z pomedzi štrku na chodníku alebo somáre nesúce proviant pre horolezcov. Žiadna bytosť tak nebojuje so svojou prirodzenou úlohou v reťazi života ako človek.
Ešte v ten deň som pokračoval na ceste do Santiaga, samotná hranica, čiara rozdeľujúca Čile a Argentínu je na hrebeni a vedie popod ňu tunel. V zime určite veľmi praktická skratka no v taký nádherný slnečný deň som sa musel vybrať po starej prašnej ceste, ktorá vykľučkovala až hore. V sedle stojí socha Krista, symbolizujúca mier medzi krajinami. Naposledy som sa pozrel do rozprávkového údolia a prehupol som sa do Čile, v ústrety realite colných kontol a pečiatok. Tentoraz sa ani samotní colníci nevedeli dohodnúť na tom aké papiere potrebujem, no netrvalo to dlho a pustili ma so siedmimi pečiatkami na papiery, ktorý zaznamenáva len toľko, že moje auto je Toyota a jeho ŠPZ. Pretože kontrola áut čo nie sú z južnej ameriky je prísnejšia. Byrokracia presne tak ako ju poznám, niekde vo mne drieme anarchysta a tieto veci ho živia.
Hneď za Čilskou colnicou je malé pliesko, pražiace slnko, odrazy útesov na modrej hladine a každá trblietavá vlnka rozbíjajúca sa na brehu na mňa volali. Bol čas sa okúpať.

Doslov:
Hory a pritom nič viac než škrabance na malej modrej planétke, rotujúcej okolo malej žltej hviezdy, zrnko prachu v jednej galaxii zo stoviek miliárd. A čo sme my? Menej ako atóm v špičke odlomeného vlasu. Neviem, dokážem komplexitu vesmíru zhrnúť v sto primitívnych znakoch a pomocov pár fotónov a elektrónov skáčucich na môj povel ju teleportovať do iných bytostí po celej planéte. Až také nuly nie sme. Myšlienka je esencia všetkého a schopnosť ju šíriť je niečo čo ovládne vesmír. Aby evolúcia fungovala, potrebuje, aby život mal koniec, potrebuje smrť. A evolúcia je nutná, lebo svet a vesmír sa mení. Aby prežila myšlienka, potrebuje preklenúť generáciu, oklamať smrť. Slovo, písmo, internet… nový život so starými skúsenosťami, už sme tam. Život môže ovládnuť vesmír, našli sme cestu okolo smrti, nájdeme cestu aj okolo času a priesoru. Raz…

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *