10-07-2011

Asi posledný zápisok z krajiny ktorú nemožno poňať zmyslami ani pochopiť rozumom. Asi dve hodiny od dosiahnutia čínskej hranice prechádzame typickou mongolskou stepou. Predstavte si miernu pahorkatinu pokrytú nekonečným množstvom suchej trávy.


Pánu Bohu zjavne dochádzala fantázia, kým sa sem cez celé Rusko pracne dostal, ale aj tak je to krásne. Takto asi vyzerá krajina tesne pred tým ako sa zmení na púšť, Miloš dokonca tvrdí, že sme na okraji Gobi. Neviem potreboval by som mapu.

Opúšťame Rusko.


Opustili sme Rusko.

Sme teda podľa plánu v Číne, čomu málokto veril. A čomu sme verili ozaj len podaktorí, sme tu načas a dokonca máme aj lístky na vlak. Večer teda pokračujeme ďalej na juh k Lašškymu. Ten má len jedno meno, takže to bude pre vás menej mätúce ako s Milošom a Dunim. Kto teda ešte nevie: je to jeden človek. V najbližších tridsiatich hodinách nás teda čaká trasa Manzhouli-Dalian. Kedže nič nie je dokonalé, zohnali sme lístky len na státie, ergo bude sranda…

Prejsť Rusko-Čínsku hranicu nebolo nijako organizačne náročné, víza a také veci sme mali v poriadku a do batohov sa nám nik nepozeral. Aj tak sme, myslím, neviezli nič nelegálneho. Zúročili sme našu novonadobudnutú znalosť Ruského jazyka a nasáčkovali sa hneď na stanici v Zabajkaľsku do nejakého turistického autobusu. Šofér a akási organizačná vedúca sa o nás postarali a dobre, že nie za ruku nás doviedli až na stanicu na činskej strane. Samozrejme zadarmo to nebolo.

A zabudol som v tom autobuse čiapku!

Najzaujímavejšie, najzábavnejšie a najnapínavejšie na celom dni bolo asi to, že tu ešte nikto nevidel slovenský pas. Väčšinou sa prvých 5 minút čudovali odkiaľ sme a či taký štát vôbec existuje. Naše superstaručké pasy ešte z čias keď sme neboli v EÚ síce obsahujú ruský nápis „Slavackaja respublika“ (alebo niečo také), ale chýba tam väčšina moderných ochranných známok a hlavne hocijaký povedomý symbol (orol, medveď, hviezdičky…). Po dosť dlhom dumaní sa ale naštastie pani v okienku rozhodla, že Slovensko existuje a pustila nás ďalej. Väčšia sranda bola na činskej strane, po čínsky totiž v pase máme tak akurát čísla a 8 rokov staré fotky z čias keď sme sa ešte neholili. Slová ako „Slovenská republika“, „Slovakia“ alebo „Slovak republic“ chalanovi v uniforme nič nevraveli a v autobuse s deviatimi Číňanmi a ôsmimi Rusmi činskeho pôvodu sme trochu vyčnievali z radu. Miloš doslova.

Asi pomohlo, že sme obaja mali pasy rovnaké a že sa vedúca zájazdu dušovala, že Slovensko pozná a že to rozhodne nie je vymyslená krajina. No bolo mi to trochu čudné, snáď by nám nenalepili ruské a čínske víza do nejakej obrázkovej knižky. Potom ešte pár rutinných prehliadok a poplatkov a boli sme v suchu.

Ďalšia dráma nastala pri kupovaní lístkov na vlak. V Číne totižto vedia rusky menej ako my a iné jazyky sme ani neskúšali. Duni mal na papieriku napísané čo sme chceli, strčil ho popod sklo, pani kývla, že nemá a bolo. Našťastie sme mali v rezerve hneď niekoľko záložných plánov. Fungoval už druhý záložný, keď som popod sklo strčil telefón. Laššky tete vysvetlil čo a ako, ona jemu a strčila mi telefón naspäť. Takto to chvíľu šlo, až sme mali lístky na státie.

Mohli sme ísť aj pohodlnejšie, ale iba s prestupmi čo by znamenalo, že postup v okienku by sme museli opakovať, ale inde s inou tetou a po vystátí oveľa dlhšieho radu. Aj to s neistým výsledkom. V posledných dňoch sme čakajúc a cestujúc presedeli, prestáli a preležali toľko času, že nejaký ten deň na batohu v uličke vlaku nás už nemôže zastaviť.

Mimochodom, zistil som, že Miloš vie na rozdiel odomňa čínsky objednať aj iné veci ako pivo, pálenku a ryžu, takže hladom nepomrieme! Zajtra už budeme v Daliene a o zvyšok cesty Čínou sa postará Laššky. A ja som už zvedavý, ako budeme bačovať vo Vietname.


Manzhouli je úžasné mesto! Hneď pri prekročení hraníc nás prekvapili bizarné atrakcie, architektúrou aj rozmermi zosmiešňujúce ruské kostolíky a štátne budovy. Musím povedať, celé mesto je krásne, farebné a nové. V ruskej stepi sme nevideli nič než pár kráv a drevené chajdy. O niekoľko kilometrov ďalej už na kopčekoch stoja stovky veterných elektrární. Manzhouli má dnes niečo vyše 300 tisíc obyvateľov, ale vyzerá to ako by bola polovica mesta ešte len vo výstavbe – všade stoja žeriavy a týčia sa železné konštrukcie dačoho, čo si ani netrúfam hádať čím raz bude.

Dochádza mi baterka na foťáku a mám málo obrázkov, preto ten vášnivý opis.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *