1-8-2017 Holt všecko se nepovede

Tábor sme rozložili hneď po vstupe do Národného parku Kizildag, bolo, už pol jedenástej večer a boli sme po tradičných asi desiatich hodinách v aute unavení. A nevedeli sme kam ideme, sedem týždňová cesta sa nedá naplánovať do úplných detailov a tak občas naháňame inkognito značky na mape. Od nocľahu nás neodradilo ani priam apokalyptické množstvo lietajúceho hmyzu. Som ešte hojne (naozaj hojne) doštípaný z prvého večera v Turecku a dobrovoľne som vyskočil z auta otestovať agresivitu týchto hrozivo poletujúcich vecí. Prežil som.

Variť sa nám už nechcelo a tak sme otvorili v kufri niekoľko krát prevarené víno, naliali do plasťákov a z kapoty pozorovali hviezdy. (Námet na zamyslenie: keď vidíte padať hviezdu a nemáte si čo želať, je to dobré alebo zlé? Myslím život v ktorom neexistuje zázrak ktorý by ho spravil lepším…) Ráno sa park Kizildag ukázal byť naozaj pekný, ale nenavštevovaný. Na zakladanie turistickej tradície a vyznačovanie nových chodníkov nemáme čas a tak sme vykonali hygienu v miestnom jazere a sklamane pokračovali v ceste. Ďalšou zastávkou bola Konya, mesto ktoré sa do nášho itineráru dostalo ako dôležitá zastávka na Hodvábnej ceste. Nachádza sa na hranici vyprahnutej pláne a vysokého pohoria. Rád by som doplnil viac, ale aj táto naša zastávka dopadla biedne. Historické jadro sme buď nenašli, alebo sa ho dochovalo pramizerne málo (na miliónové mesto). V strede mesta sa na „hradnom“ kopčeku nachádza malá pevnosť s mešitou. Obohnaná dočasným plechovým plotom a zahalená mriežkou lešení a pomocných konštrukcií. Vzdelania sa nám tu nedostalo.
Neuspeli sme ani pri hľadaní takých zásadných potrieb ako je internet, v Turecku sme zatiaľ na free wifi vôbec nenarazili. Sklamal aj najtradičnejší cestovateľský zdroj internetu, nezdravého jedla a poctivých európskych záchodov označený veľkým písaným M. Wifi bola, ale tak pomalá, že sa naše zariadenia ani nevedeli prihlásiť.

Až poobede sa začalo trochu dariť, neolitické vykopávky Catalhoyuk, kúsok za mestom nás opäť cestovne naladili. S vekom okolo 9000 rokov sa jedná asi o najstaršiu zatiaľ objavenú civilizáciu, ktorá podnietila liberálnych historikov k snahe zmeniť a zreálniť náš letopočet pripočítaním 10000 rokov. Nemalo by to asi žiadny praktický prínos, ale oveľa presnejšie by to vystihovalo skutočný vek a vývoj našej rasy. Stojíme na pleciach a hroboch mnohých a mnohých generácií ľudí, čo tu žili pred nami.
Do večera sme stihli zájsť až do Cappadocie a mali sme neuveriteľné šťastie na kemp. Tiché miesto s výhľadom na úplne celé údolie so všetkými atrakciami vrátane východu aj západu slnka. Viac o tomto magickom mieste napíšem zajtra, zaslúži si vlastný článok.

Skôr, než opustíme Turecko, musím sa ešte posťažovať na počasie. Od prvého dňa nás kvária horúčavy ako v pekle, príjemných stredoeurópskych 30-32°C sme zanechali ešte v Maďarsku. V Turecku denne prekračujeme štyridsiatku v tieni, v aute pod štyridsať nameriame tak akurát ráno, pred východom slnka. Spotreba vody na pitie tak 5-7 litrov na hlavu, od tepla nám vôbec nechutí jesť. Obedujeme buď trochu, pri ceste kúpeného, ovocia, alebo obed vynecháme úplne. O tom ako tieto teplá vplývajú na našu hygienu radšej pomlčím.

 

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *