03-09-2011 Slovo na záver

Pred malou chvíľkou som sa rozlúčil s Lašškym a ostal som sám. Mám čas aj priestor k tomu, aby som hodnotil posledných takmer 70 dní a nič ma nenapadá. Je noc a nuda sa vo mne mieša so smútkom a únavou, som rád. Práve tieto momenty rozjímania dávajú človeku pocit, že má za sebou niečo zmysluplné. Asi to neznie správne, keď označím takéto plýtvanie časom a prostriedkami za zmysluplné, ale mne to niečo dalo.

Cestovanie odpútalo moju pozornosť od všetkého čomu denne čelím doma či v škole, momenty neistoty mi pomáhajú si usporiadať priority. A hlavne som nemal čas rozmýšľať, pár momentov, pár nápadov, ktoré prešli skôr než stihli prerásť v hlúposti psychopatických rozmerov. A pritom všetkom plynul čas, čas na zabúdanie, hojenie rán, na to zvyknúť si na realitu takú aká je, skôr ako sa opäť zmení. Odchádzam domov vyrovnaný. Nie vyliečený, ale zmierený so svojou chorobou.

Viem, že doma ma už teraz čakajú veci o ktorých by som sa najradšej ani nedozvedel a za pár týždňov budem tam kde som bol. Toto leto bolo nadýchnutie sa, krátke vynorenie zo života. Stálo to za to.


Ak mám zhodnotiť čo sa dialo mimo mojej hlavy, bude to ešte stručnejše. Čakal som niečo úplne iné. Od prvotného nápadu ísť ešte aspoň raz do Číny sme sa pri plánovaní chceli pohnúť k dobrodružštvu. Nebezpečie, nepohodlie a neistota. Nízkonákladové putovanie naprieč nepreskúmanými oblasťami. V Rusku sme mali bojovať o život so zbojníkmi, v Kambodži bola naším nepriateľom džungľa. Výlet ako z pera A.C.Doylea, také boli moje romantické predstavy.

Vrátiť som sa mal ako ostrieľaný hrdina, Krokodíl Dundee či Indiana Jones. Ako to nakoniec dopadlo viete, denník síce zachytáva cestu tak na 10%, no žiadne lovenie divej zveri, či únik pred narkomafiou som nezamlčal. Našimi hlavnými nepriateľmi boli taxikári a iní poskytovači služieb, vyzbrojení širokou škálou klamstiev. Na druhom mieste by sa umiestnilo zrejme počasie a ostatné miesta ostávajú neobsadené. Najväčšie problémy sme si koniec-koncov aj tak spôsobili my sami.

Ušlo to rýchlo, lebo sme sa skoro vôbec nenudili, videli sme kopec krásnych miest, spoznali sme kus kultúry aj histórie. Veľa nových vecí. Určite nám to niečo dalo a či to bude na niečo užitočné sa uvidí. Záleží aj na nás, či sme sa z toho dokázali poučiť a či to využijeme.

Spomienky určite ostanú!


Doslov z roku 2019

Veľmi dlho som váhal, či denník z našej viac-menej prvej výpravy zverejniť alebo nie, napriek otvorenému štýlu akým je napísaný to nikdy nebolo jeho cieľom. Nakoniec som sa rozhodol sem články deň za dňom prepisovať s tým istým úmyslom s akým som ich kedysi dávno na cestách písal do roztrhaného zošítka, je to časť mojej duševnej očity. Malá drobnosť na ktorú som sa mohol každý deň tešiť, niečo čo ma aspoň na krátko vytrhlo z monotónnosti každodenných starostí. Dúfam, že to malo podobný efekt aj pre čitateľa.

S odstupom rokov sa musí táto výprava zdať malicherná a bezcieľna, aj ja sám som si veľmi rýchlo zvykol na vymoženosti doby a vyššiu životnú úroveň dneška. Internet je dnes už plný podobných dobrodruhov bažiacich po pozornosti. Takáto cesta si sotva zaslúži špeciálne miesto v cestovateľských análoch, no pre troch študentov ktorí zobrali úspory z víkendových brigád a vyrazili do sveta bez múdrych telefónov a tabletov, zistiť na vlastné oči ako to tam chodí, to bol a navždy bude životný zážitok.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Príjemné čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *