03-08-2019 Z Karakolu do Karakolu okolo Ala-Kulu

Zlatým klincom našej tohoročnej dovolenky mala byť, a podľa mňa aj bola, trojdňová túra okolo jazera Ala-Kul. Do výšky 3900 metrov sme sa už vyviezli, teraz bol čas si to vyšliapať po svojich. Krásou prírody sa v Kirgizsku vo všeobecnosti plytvá, tento výhľad sme si teda museli zaslúžiť.

Východiskovým bodom bol hostel v meste Karakol. Almaz – veľmi ochotný pán majiteľ, nám dovolil nechať Marušku v bezpečí jeho dvora/smetiska a ku bránam národného parku sme sa vyviezli maršrutkou. Postup do prvého tábora bol z počiatku utrpením, čapované pivo a dobrá spoločnosť predošlého večera si na mne a K3-im vybrali svoju daň. Postupne sme však zrýchľovali a keď poobede zahrmelo, Knapi nás už hnal ako divú zver. Ale márne, búrka s krupobitím nás dostihla asi 25 minút pred jurtovým táborom. Namiesto teplej večere sme teda peniaze použili na prenajatie malej jurty, kde sme dúfali, že usušíme naše oblečenie ľahšie ako v stanoch.

Suchá večera, únava a nuda v zaparenej jurte synergicky spôsobili, že sme šli spať prakticky so západom slnka. K3 napríklad zalomil okolo pol siedmej, asi 30 sekúnd potom čo vytrel rybičkovú konzervu chlebom, my ostatní sme „potiahli“ asi do pol deviatej. V noci bola zima, do jurty fučalo a celkovo bola na druhý deň ráno morálka mužstva mizerná.

Ešte doobeda na nás čakal najťažší výstup k jazeru, asi 700 výškových metrov do výšky 3500 m.n.m., nasledovaný ďalším stúpaním do sedla v 3900 metroch. A poviem pravdu, uvažovali sme, že sa vrátime. Napi vládal a jediné čo ho štvalo, bolo počasie. Zdalo sa, že slnečné rána striedajú poobedné búrky a my lemravejší sme ho zdržovali pri snahe prejsť trasu za polovičný čas. Laššky sa ešte cítil oslabený po chorobe a tiež zvažoval, či má význam sa hnať vyššie a vyššie za cenu bolestivého zostupu. Ja som mal tiež ťahania batoha po strmých chodníkoch plné zuby, za pokračovanie som hlasoval len preto, že sa mi cesta späť zdala rovnako dlhá ako cesta dopredu. Najviac sa v mojich očiach blysol K3, z nás štyroch je určite v najhoršej kondícii a na strmých úsekoch začal dosť zaostávať. No našiel v sebe dosť sebazaprenia a síl, aby pokračoval a udržal krok s mladšími borcami.

Výhľad na modravé jazero s gíčovou horskou scenériou a rešpekt budiace ľadovce vzdialených Nebeských Hôr nám dal na krátku chvíľu zabudnúť na únavu a hlad, potom sa objavili mraky a bol opäť čas pridať do kroku. Dážď nás zastihol tradične 20 minút od kempu, ale už v lese kde sme sa mohli ukryť pod stromami.

Druhú noc sme strávili v stane v kempe Altyn-Arašan, večeru sme teda mali varenú a zaslúženú.  Posledný deň ráno sme už len dorazili zvyšky sušeného ovocia a zišli dole dolinou do dediny na maršrutku, späť do civilizácie. Aj tak to bol skoro 18 kilometrový hladový pochod. Maruška nás spolu s Almazom stále čakala v hostely, taká bola natešená že sa znovu prevezie až sa sama naštartovala. Ešte sme nezistili prečo sa to stalo, zamknuté autá bez kľúča štartujú málokedy, ale zistím a dám vedieť.

Sme teda už na ceste späť do Biškeku, poslednou spoločnou zastávkou bola zlatá baňa Kumtor. Novovybudovaná cesta k bani nás opäť zaviedla na hranicu 4000 metrov, no v aute to bola oveľa pohodlnejšia záležitosť. Povrchové bane majú niečo do seba, obrovitánske jamy alebo odrezané vrcholce kopcov vzbudzujú obdiv a hrôzu zároveň. Cena zlata je vysoká a rastie – na akciových trhoch, ale aj na okrajoch národných parkov.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *