02-07-2011

Naše kupé je asi dva metre dlhé a tak jeden a pol metra široké, jediný rozmer v ktorom sa Duni vystrie je výška. Ale pekne poporiadku. Včera sme sa teda nalodili do vláčika, čo to má namierené na ďaleký východ. Vedel som, že nemám veriť propagačnému videjku z internetu, no i tak som len ťažko zakrýval sklamanie. Vozeň vyzeral, že ho po polroku vylovili z nejakej pivnice a nestihli ho dať do poriadku. Najhorší dojem robilo zrejme to, že vnútri bola tma. Na všetkých oknách boli pozaťahované všetky závesy, rolety aj záclonky a dnu neprenikol ani lúč svetla. Keď sa nám konečne podarilo nahmatať naše kupé, čakalo nás ďalšie sklamanie – bolo naozaj malinké. Špeciálne pre človeka s veľkým cestovným batohom na chrbte.

Som rád, že som sa k tomuto dostal až dnes, pretože po tom čo sme sa vybalili a udomácnili ma všetky tieto negatívne pocity opustili. Okná sú už odostreté a potom čo vyschli aj zvnútra (t.j. medzi sklami) už krásne vidno von. Dnu sa dostalo svetlo, následne čerstvý vzduch a keď zhodíte batoh, je tu z toho krásne a útulné miesto. Naozaj, pre človeka do 170 cm kupé poskytuje stopercentný komfort. Na jednej strane vagóna je WC s vodou a zástrčkou, na druhej malý bufet so samovarom. Kupé je pre štyroch, ale momentálne sme tu sami. Sem tam si k nám na pár hodín ktosi prisadne, no inak to tu máme celé pre seba.

Milošov názor na ruskú nevraživosť pozvoľna opadá, keďže sa zatiaľ každý kto si prisadol pokúšal s nami komunikovať. Dokonca aj potom čo zistili, že nevieme rusky. Pomaličky sa v tom zlepšujeme, hlavne v pochopení toho čo sa nám snažia povedať. My sa často obmedzujeme na tri krát: „Hhhh?!?“ a potom buď: „Da.“ alebo: „Nie.“ Zistili sme, že by sme im aj celkom pekne rozumeli, keby pekne rozprávali. Lenže oni strašne šomrú a hovoria rýchlo a nespomalia ani keď vedia, že im sotva rozumiete. Až keď musia niečo povedať štyri krát, tak začnú pekne artikulovať a najlepšie aj ukazovať rukami.

Vlak sa občas zastaví a po nástupišti sa motajú bábušky s košíkmi a naozaj pestrím zbožím od piva po plyšové hračky. Sem tam ich vybehnem trochu podráždiť no mám pocit, že ceny zámerne dvíhajú keď vidia, že nie som Rus. Aj by som jednal, ale nechcem ich zase uraziť prehane nízkou cenou – to je tak, keď ani netušíte kde ste a čo tu koľko asi stojí. No pivo za 60 rubľov sa mi zdá trocha moc.

Miloš sa ma pred chvíľou opýtal aký je dnes deň – zistil som, že mi je to jedno. Ktovie ako dlho musíte byť na cestách, aby ste prestali myslieť na to čo ste nechali doma? Miloš asi nikdy, lebo nechce. Ale čo my, čo sme práve kôli tomu odišli?

Dnes majú u nás doma sobotu.


Sedíme vo vlaku, je jasné, že nemám moc čo na práci než hľadieť z okna a písať túto blbosť.

Za oknom som zatiaľ videl hlavne les, taký typický les podobný tomu nášmu, ibaže je tu menej bukov a viac briez. No a viac borovíc. A celé sa to odhráva na rovine. Videli sme Volgu a pred chvíľou rieku čo sa asi volá Kuta, no preistotu sa pozrite čo tečie cez Perm. (Kama) Včera pred spaním som zazrel aj dáke veľké jazero, koho to zaujíma tak si zistite ako sa volá, je asi 500 km od Moskvy našim smerom. (pravdepodobne zase Volga) Chcel som sa to včera spýtať spolucestujúcich no kým som v slovníku zistil, že jazero rusky je „ozero“, už sme boli preč.

Okrem toho, že nevieme kde sme, máme aj problém zistiť koľko je hodín. Slnko je v tomto ohľade úplne nespoľahlivé, tak sme od oka pridali zatiaľ jedno časové pásmo. Ľahšie by sa to odhadovalo keby sme nespali, no teraz ani netušíme koľko sme spali a ako ďaleko sme medzitým zašli. Teda až takí nemožní nie sme, vieme koľko hodín je doma. Miloš nezaneviera a usilovne píše. A vieme, že tak pred 20 minútami sme opustili Perm, len nevieme kde to je a koľko je tam hodín.

A naše lekcie ruštiny pokračujú, prisadla si k nám jedna staršia pani. Pôjde s nami až do Irkutska a obávam sa, že v najbližších troch dňoch budeme mať v kupé pustené interakčné rádio. Tým myslím tú pani, elektriku nám púšťajú len na noc. Pani je samoliečiteľka takže si má s Dunim o čom pokecať. Chcel som pôvodne písať o tom, že sa mi Rusko páči a prečo, ale idem si asi radšj pospať. Či čo.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Príjemné čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *