01-07-2011

Už sme vo vlaku, ale skôr ako sa dám do opisu situácie, vrátim sa k Moskve. Teraz, keď sme už odišli myslím, že to bude o niečo objektívnejšie než na mieste. Čo sme robili my som písal, ale málo toho ako vnímam samotné mesto.

Moskva ako mesto mi pripomína asi úplne každé veľké mesto na svete. Veľké domy, veľaprúdové cesty plné áut, milióny ľudí na chodníkoch a úplné peklo v preľudnenom metre. Neúnosná horúčava, prah a suchý vzduch, ktorý nezachránili ani pomerne často chodiace polievacie autá. Nie som žiadny znalec veľkomiest, ale tých pár čo poznám vyzerá presne tak – v Číne je trochu viac smogu.

Historické centrum veľmi pekné a až na pár budov v rekonštrukcii upravené pre oko turistu. Ceny mi zrejme preto, že som poslednú dobu trávil v Bratislave nijako prehnané nepripadali, no verím, že bežnému Rusovi sa o takých cifrách ani nezdá. Aby som bol konkrétny, ceny tam sú asi ako u nás.

Počas tých necelých troch dní som si ani na chvíľku nepripadal, že nie som v bezpečí – čítal som kadejaké varovanie, že by sa turisti nemali vzďaľovať do menej známych oblastí. Možno je to tým, že nás väčšina domácich pokladala za Ukrajincov, Srbov, alebo za nejakú inú spríbuznenú rasu z ktorej rozhodne nečúhajú doláre ani eurá. Niektorým ľuďom bol problém vysvetliť, že nevieme rusky, kedže vetu: „Я не понимаю русский.“ sme povedali tak krásne, že neznela pravdivo.

Čo by som ešte o Moskve napísal? Boli sme tam krátko, moc toho nie je. Jedna vec čo ma zaujala bol počet limuzín a všeobecne drahých áut. Na jednu Ladu, aj tá mala centrálne zamykanie, pripadali tak tri Lexusy, dva Mercedesy a dva Bavoráky. Tie tri značky tvorili viac než polovicu áut. Asi majú v Moskve dobrého dílera. Kontrast k tomu dotvárala moskovská MHD, ktorá zrejme neobnovila vozový park od 70-tych rokov.

O Rusoch sa tvrdí, asi ako o každom národe o ktorom som niečo počul a čítal, že sú milí, prívetiví, pohostinní a ochotní. Miloš si myslí, že to nie je pravda. Niečo na tom je, ale skúsim to opísať po svojom. Číňan za vami pribehne s úsmevom od ucha dookola celej hlavy až naspäť k tomu istému uchu a ponúka vám svoju všestrannú pomoc. Keď idete po ulici tak vám len tak náhodní chodci kývajú, tí jazykovo znalejší zdravia: „Chalo, chalo!“, najsmelejší dokonca chcú autogram – človek má z nich ozaj veľmi dobrý pocit. No s rovnakým štedrým úsmevom si od vás, jazykom dosť vzdialene pripomínajúcim angličtinu, v obchode vypýtaju trikrát viac ako stojí na lístku. O šesťmiestnej truhličke o rozmeroch dvakrát SmartMini tvrdia, že je to limuzína pre 12 laovajov (cudzincov) aj s batožinou. Či vás budú v taxíku voziť po meste dovtedy kým sami nepoviete, že už máte dosť a chcete sa konečne dostať do cieľa.

Rusi sa neusmievajú, nešímajú si vás kým ich sami neoslovíte (okrem taxikárov na letisku samozrejme), a už vôbec sa nesnažia vám dať najavo svoju podriadenosť. No zatiaľ sa nás nik nepokúsil oklamať a keď sme niekoho poprosili o radu alebo pomoc, aspoň sa pokúsil. Z môjho pohľadu sú milí a ochotní, len nie sú pri tom vlezlí a nepoužívajú množstvo gest a grimás, ktoré by o tom mali presvedčiť.

Už sme vo vlaku, no píšem po ležiačky a bolí ma z toho chrbát. Ešte budem mať kopu času vám to tu opísať. Zrejme zajtra stojí to za to.

peter

Píšem si denník nie dokumentárne reportáže, tak žiadnu prudkú informatívnosť nečakajte. Vopred sa ospravedlňujem za gramatiku, nemá ju po mne kto skontrolovat a ja som nespoľahlivý. Priemne čítanie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *